Vďaka za detstvo na dedine!

Chalupu rodičia kúpili v osemdesiatom štvrtom. Starý, kamenný dom "se vším všudy" - úžasné drevené trámy, podlaha z udupanej zeme, udiareň priamo v dome. Za domom maštaľ, vedľa nej "ovčín"...a Dedo. Deda sme nekúpili, zostal nám na doopatrovanie. Taká bola dohoda. presne ako vo filme "Na samote u lesa" :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Úhorná je malá dedinka, zaseknutá v Hnileckej doline (nazývanej tiež hladová) na Východnom Slovensku. Áno, je to TÁ DEDINA, kde v roku 2003 došlo k autobusovej nehode s tragickým koncom. Mnohí vtedy o Úhornej počuli prvýkrát v živote. My sme ju poznali už dávno. Vyše desať rokov sme tu mali chalupu. A tak som ja, inak klasické mestské sídliskové dieťa, mala možnosť prežiť aj iné, než panelákové detstvo.

Chalupu rodičia kúpili v osemdesiatom štvrtom. Starý, kamenný dom "se vším všudy" - úžasné drevené trámy, podlaha z udupanej zeme, udiareň priamo v dome. Za domom maštaľ, vedľa nej "ovčín"...a Dedo. Deda sme nekúpili, zostal nám na doopatrovanie. Taká bola dohoda. Presne ako vo filme "Na samote u lesa" :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začala sa veľká prestavba. Hlinená dlážka sa zmenila na drevenú, z udiarne sa stala kúpeľňa. Z maštale dreváreň, z ovčína prístrešok s krbom. Šikovný majster postavil v chalupe nádhernú kachľovú pec. Všetko sa robilo ručne, za pomoci domácich majstrov, ktorí urobili, ale si aj radi vypili. Takže celý deň bolo treba pravidelne dolievať. Za jedno leto bolo hotovo. Nijaký luxus. Veľa vecí bolo výsledkom zúfalej improvizácie. Veru, materiál sa v časoch radostného socializmu zháňal ťažko... po známosti a spod pultu.

Úhorná bola síce Pánu Bohu za chrbtom, ale starostlivému štátu pekne na očiach. Väčšina miestnych pracovala v neďalekom Smolníku v tabačke alebo na miestnom JRD. Celá dolina bola obkolesená hustými lesmi, ťažilo sa drevo. V dedine fungovala pošta, obecná knižnica, istý čas dokonca aj základná škola. V tej dobe začínal v Úhornej veľký chalupársky boom. Mladí odchádzali za lepším do mesta. Starí zostávali, umierali a prázdne chalúpky menili majiteľov. Veľa Košičanov tu našlo svoj malý raj. A niet sa čo čudovať. Je tu naozaj krásne...

SkryťVypnúť reklamu

Na chalupu sme chodili takmer každý víkend a v lete sme tu trávili celé dva mesiace. Za hranice nás nepustili a nám, deťom, to ani príliš nechýbalo. Žili sme si svoje vlastné dedinské leto. Celé dni vonku, večne špinavé a večne hladné. Na mostíku pri ceste sme číhali na nákladné Avie, ktoré počas dňa do dediny postupne privážali potraviny. Najprv sa bežalo po čerstvé rožky. Kto mal šťastie, ušiel sa mu aj lekvároš. Potom mlieko a cestou sa vkradnúť na poštu. či nedostali nové známky (s nulovou filatelistickou hodnotou, ale o to krajšími obrázkami). Raz do týždňa sme číhali mimoriadne pozorne - keď doviezli mrazené výrobky. Vtedy sme utekali hore kopcom ako diví, a dolu kopcom s taškou plnou nanukov, ovocných drení a mrazených tort, ktorým sa žiadna Algida nevyrovná. Každý deň kúpanie v jazere a chytanie rakov, či pstruhov v dedinskom potoku. Alebo veľké "rajbanie" kobercov - v jednej ruke kefa, v druhej jadrové mydlo, po kolená v ľadovej vode, až kým sme si z tej zimy necítili nohy. Nikdy sme neboli chorí.

SkryťVypnúť reklamu

Vystačili sme si sami so svojimi hrami. Dospelí - po tých sme sa zháňali, len keď bolo treba pofúkať rozbité kolienko, odšoférovať do najbližšej nemocnice kvôli rozbitej hlave alebo natrieť hrubý chlieb s paštikou. Televízor? Nedeľa a Kuko na STV 1, pre menších ešte večerníček, po ktorom sa nechodí spať, ale poslednýkrát si ešte zalietať po dvore.

Pôda na Úhornej je štedrá hlavne na kamene, najviac sa tam darí zemiakom - ale aj tie si treba poriadne vydrieť. O to vzácnejšie boli obyčajné, hoc aj červivé slivky, drobné lesné jahôdky a čučoriedky, či maliny. A huby... tých bolo toľko, že sme už nevedeli, čo s nimi.

SkryťVypnúť reklamu

V auguste sa na Úhornej konal odpust. Pre nás, mestské deti, bolo zväčša náboženstvo veľkou neznámou. V tej dobe obzvlášť. Odpust bol jednoducho čas, kedy sa po celej dedine vypekali tie najlepšie koláče a vždy sa našiel nejaký dobrý miestny kamarát, ktorý doniesol ochutnať, či pozval domov na návštevu. Vtedy sme mohli okrem obvyklej kuchyne nazrieť aj do "trinástej komnaty" - zadnej izby. Tu sa takmer nebývalo, zato tam bolo vždy bezchybne upratané. Na stole veľký háčkovaný obrus, vo váze kytica z umelých kvetov. Umelé boli z nejakého dôvodu oveľa cennejšie, než živé - tie predsa rástli za domom v každej záhrade. Ďalej misa s ovocím - tiež umelým. Do zadnej izby sa nechodilo často, tak aby to ovocie vydržalo dlho čerstvé... :) Na stenách sväté obrázky a vo veľkom oválnom ráme kolorovaná svadobná fotografia. Pohovka, plná vyšívaných vankúšov a saténová deka s volánmi... a všade taký zvláštny pach, takmer posvätný. Ešte posledný pohľad, a radšej rýchlo späť do kuchyne, nech nás babka nevidí...

Chalupu sme predali. Dnes chodíme na chatu, ktorá je bližšie a nevedie k nej tá šialená cesta plná zákrut... Na Úhornú občas chodievame, na návštevu k tým, čo nepredali. Vykúpať sa v jazere, či vyšliapať kopcami až ku kaplnke.

Stromov je každý rok menej. Aj ľudí.

A mne sa stále sníva o hlbokej, tmavej vode a cítim zimomriavky, keď sa v noci idem napiť vody cez tmavý dom.

Lucia Jonášová

Lucia Jonášová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ja som ja. Zoznam autorových rubrík:  Veci verejnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu