V Košiciach bolo v ten deň mimoriadne horúco. Cestujúci v električke sa majú na čo tešiť, pomyslela som si. A električka prichádza. Cestujúci nastupujú. Chlap, žena a dievčatko ako celkom poslední. V hlave mi už naskakuje predpokladaný scenár a len čakám, či sa potvrdí. Električka stojí, dvere zostávajú otvorené. Asi dve minúty. Cez kvalitnú izoláciu nič nepočujem, ale vidím, ako sa všetky hlavy otáčajú dozadu. Stoja tam.
Vodič vystupuje z kabíny a kráča k nim. Niečo im hovorí. Trojica okamžite vystupuje. Cestujúci spokojne odvracajú pohľady, električka odchádza. Vybavené.
Muž so ženou nehovoria nič, len ticho stoja a pozerajú pred seba. Normálka. Dievčatko sa niečo pýta, obracia sa raz na muža, raz na ženu. Muž sa skloní a chce ho vziať na ruky. Malá nechce, otočí sa chrbtom a pozerá do zeme. Čaká sa na ďalšiu električku.
Som zvedavá, čo bude ďalej. Či budú ľudia v inom vagóne benevolentnejší, či sa trojica bude môcť zviezť. Alebo nie a ako dlho budú na tej zastávke čakať. Ale cvičebný plán nepustí. Treba precvičiť ďalšie partie a musím sa otočiť chrbtom.
Keď sa po desiatich minútach vrátim, už tam nie sú. Toľko môj pohľad zhora.
A plno otázok, na ktoré sa ťažko hľadajú politicky korektné odpovede. Najviac mi nedá pokoj jedna: ako sa preboha dá pomôcť tým deťom?
