
Dalo by sa povedať, že vo svojom živote som mal, mám a dúfam, že budem mať, istý zaujímavý typ šťastia. Konkrétne mám na mysli to, že všetko čo dnes považujem za dobré a správne sa na mňa priam hrnulo, hrnie, a dúfam ešte aj bude hrnúť, v obrovských množstvách. Spoznávam ľudí, ktorí sú o osemdesiattisícpäťsto tried lepšími ako som ja, počúvam hudbu, ktorá rozpovedá stotridsaťmiliónovkrát viac, ako dokážem zniesť a o knihách radšej nebudem ani hovoriť.
Inak tomu nebolo ani v prípade sochy Jula Satinského. Spustila sa polemika. Je zo správneho materiálu? Je na správnom mieste? Je to motorka? Jazdil Július Satinský na motorke? Mal by Július Satinský jazdiť na motorke? Prečo je Július Satinský zo staniolu? Otázky nemali konca kraja.
A skôr ako som to všetko stihol spracovať a autonómne si vytvoriť vlastný názor, opäť som bol dobrovoľne nútený prijať myšlienku niekoho iného. Dovoľte, aby som zacitoval :
"Môj bývalý kolega, vinár, hovorieval:”Na zlé víno a dobrú vodu som v živote nenarazil”. Nie som si istý, či majú pravdu priaznivci alebo odporcovia Satinského sochy na Dunajskej ulici. Som si však istý, že v živote nenarazím na sochu Satinského, ktoru si neobľúbim a sochu Stalina, ktoru si obľúbim."
Eugen Jurzyca
Len ako doplnenie pridám, že toto sa stalo ešte predtým, než som sa stačil úspešne uchádzať o miestu stážistu v Slovak Press Watch, teda v projekte INEKA, kde mi je Eugen Jurzyca šéfom (zdržím sa prívlastkov, ešte by mi vyčítali, že chcem zvýšiť plat).
V tom momente som už vedel, že je to pravda. No, "vedel". Teraz už bolo len na mne, ako sa to dozviedieť skutočne, a čo potom s tým. Poďme teda k veci.
Forma a obsah. Aký je v tom rozdiel? Forma je niečo, čo je dôležité pre oko. Obsah je naopak niečo, čo je dôležité pre srdce, dušu, človeka, no proste pre náš vnútorný pocit. Veci majú aj svoju formu a aj svoj obsah. Lyžica má formu, nikto jej ju neupiera. Čo by však bola lyžica bez polievky, ktorú naberá? No a čo polievka? Tekutá. Čo však polievka bez krku, ktorý by nenasýtila? A čo tvoj dom, ako by si ho vnímal, keby nebol aj domovom?
Niekedy, keď rozoberáme formy, stratíme aj obsah. Alebo ako napísal Exupery:
"Neboť jsem odhalil velkou pravdu. Že totiž lidé bydlí a smysl věcí se pro ně mění podle smyslu domu. A že cesta, ječmenné pole i křivka kopce jsou pro člověka jiné podle toho, jestliže vytvářejí či nevytvářejí panství. Neboť všechna ta různorodá hmota se potom rázem sjednotí a dolehne k srdci. A člověk neobývá stejný vesmír, jestliže bydlí anebo nebydlí v královstvím božím. Mýlí se nevěřící, když se nám smějí a domnívají se, že dosáhnou hmatatelných bohatství tam, kde jich není. Neboť když touží mít stádo, pak je to z pýchy. A radosti pýchy už samy rozhodně nejsou hmatatelné.
Podobně ti, kdo se domnívají, že vypočítáváním jednotlivých částí objeví mé království. "Jsou tam ovce a kozy," říkají, "a ječmen, příbytky a hory --- a co víc?" Jsou chudí, neboť nic víc nemají. A je jim zima. Jsou jako člověk, který čtvrtí mrtvolu a říká: "Tady se podívejte, co je život: jen směsice kostí a krve, svalů a vnitřností." Zatímco životem bylo světlo v očích, a to už nelze vyčíst z jejich popela. Zatímco mým královstvím zdaleka nejsou ovce a pole a příbytky a hory, nýbrž to, co jim vládne a co je spojuje. Nýbrž vlast mé lásky. A když to vědí, jsou šťastní, protože bydlí v mém domě."
Nerozoberajme teda formy. Lebo tie tu nie sú navždy. Iný režim, iný víťaz. Iný víťaz, iné sochy. Skutočným pamätníkom osobe, ktorú si vážim, môže byť moje konanie. Vážite si Jula Satinského? Buďte trochu ako on. Pozerajte sa na svet jeho očami a nakoniec sa budete pozerať rovnakým smerom. To je skutočný pamätník. Na ten nedočiahne ani režim, ani holuby.