Vážená kultúrna obec,
ako zástanca liberálnych ideií a fanúšik umenia Vás žiadam, aby ste ešte raz poriadne zvážili obsah výzvy, ktorú ste predložili verejnosti a jej zástupcom v NR SR a vláde SR.
Dôvodov na túto výzvu mám hneď niekoľko. Tvrdíte, že pán Ing. Tóth (titul na zdôraznenie "nekultúrneho vzdelania"?) riadi ministerstvo kultúry v intenciách zvulgarizovanej podoby trhovej ekonomiky. K tomuto tvrdeniu navyše pridávate ďalší súd a to taký, že vo sfére kultúry nemajú takéto vulgárne liberálne idey miesto.
Dovolil by som si pochybovať s oboma časťami tejto premisy. Liberálne idey od svojho počiatku, ktorý siaha až k scholastike 16. storočia, zastupovali NEZASAHOVANIE štátu do chodu spoločnosti, prípadne obmedzenie takýchto zásahov na zabezpečovanie vnútornej a vonkajšej ochrany spoločnosti. Je teda prinajmenšom podozrivé ak obviňujete ministra kultúry z toho, že svojim pôsobením obmedzuje vplyv štátu. Omnoho zaujímavejší je ale fakt, že to nie je pravda. Predstava liberalizmu podľa Františka Tótha, ako ju badať na jeho konaní, vychádza z trhovej spoločnosti tak, ako ju vnímal aj jeho bývalý stranícky šéf. Tento "liberalizmus" vidí trhové sily v tom, že ľudia platia za služby štátu. Takýto postoj je samozrejme v úplnom rozpore s akoukoľvek formou liberalizmu a peniaze ako také tvoria len jednu časť osobných slobôd jednotlivca, ktoré mu garantujú dostatočnú mieru preberania zodpovednosti za svoje konanie, aby mohol realizovať svoje ciele podľa svojho "vedomia a svedomia". Ak teda František Tóth tvrdí, že štát bude podporovať tie hodnoty, ktoré zaujali trh, nehovorí v prospech trhu, ale len v neprospech seba ako ministra. Nato, aby trh rozhodoval o svojich preferenciách, nepotrebuje tichú a spoplatnenú účasť štátu, ktorý by pôsobil ako prechodná stanica peňazí. Vaše výhrady k ministrovi kultúry by teda nemali obsahovať obvinenia z prílišnej trhovosti prostredia. Pán Tóth iba maskuje štátne prerozdelovanie za liberalizmus.
Druhou premisou Vašej výzvi je konštatovanie, že ministerstvo by malo ochraňovať kultúrnu identitu SR (prerozdelovať), pretože trh ju zrejme zabezpečiť nedokáže. S pojmom trh narábate ako so strašiakom. Nevedieť čo je to trh, musel by som po prečítaní Vašej výzvy dôjsť k záveru, že ide o spoločenstvo nekultúrnych, chamtivých ľudí, ktorých život sa začína nákupmi v hypermarkete a končí sa "večernou dávkou emócii" v podobe "pôvodnej seriálovej tvorby". Na odstránenie tohto mýtu by bolo vhodné povedať, že účastníkmi trhových vzťahov nie sú žiadne iné bytosti než ľudia. Tento trh je presne ten istý trh, ktorý bol na strane umelcov v čase, keď všakovaké ministerstvá "chrániace národné dedičstvo" zakazovali kultúrnej obci realizovať svoj humanitný potenciál. Je to ten istý trh, ktorý doma čítal Tatarku, ten istý trh, ktorého autobusy zvážali na Lasicu a Satinského a ten istý trh, ktorý s radosťou sledoval Radošinské naivné divadlo. A nie preto, že musel alebo by mal, ale napriek tomu, že "nemohol". Tento istý trh chodí aj dnes do Vašich divadiel, číta Vaše knihy a počúva Vašu hudbu.
Otázkou je, komu by mohlo vadiť, že je podrobený dobrovoľným vzťahom výmeny, pri ktorej za svoju umeleckú hodnotu dostáva peniaze, ktoré nie sú ničím iným ako odpracovaným časom kultúrnych nadšencov. Možno je načase spýtať sa ako je možné, že plytké programy údajne prevážia hodnotnú kultúru a či to vôbec niekedy v histórii bolo inak. Nie je trošku chyba aj v tebe, milá kultúrna obec? Nevieš umenie robiť krajšie, dojemnejšie, veselšie či duchovnejšie tak, aby aj na teba boli zvedaví ľudia?
Raz za čas sa v médiach objaví úvaha či sú Slováci kultúrny národ. Často sa v týchto súvislostiach spomínajú najmä naši susedia Česi, Poliaci či Maďari, ako príklad vzorných kultúrnych ľudí. Akoby sa mali ľudia hanbiť, že nechodia na Slovenskú filharmóniu či do kín na filmy Evy Borušovičovej či Katky Šulajovej. Akoby sme si nechceli priznať, že naše filharmónie produkujú viac nezdaru ako radosti (vydávanie sa za talianske súbory, vyhadzovanie dirigentov svetového formátu, často absencia zmyslu pre dynamiku a vzruch). Rovnako zrejme nevidíme nízku umeleckú hodnotu filmov(najmä tých ministerstvom podporených - česť výnimkám), ktoré za každú cenu zachytávajú dramatičnosť transcedentálnych javov tohto sveta a pomedzi prsty im uniká jemná poetika, ktorú môže celá karpatská kotlina rozdávať na všetky svetové strany (čo v prípade našich susedov aj platí). Nuž a keďže musíme zachovávať kultúrne dedičstvo granty putujú k reprízam repríz a mladí autori svoje hry hrajú na kolene. Ešteže je tu ten zlý trh, na ktorý sa dá všetko hodiť.
Vážení zástupcovia kultúrnej obce,
pýtate sa, kto kedy vyráta hlboké ekonomické a sociálne škody, ktoré majú svoj pôvod v ministerských rozhodnutiach. Ministerské rozhodnutia v prvom rade nie sú ničím iným ako preferovaním jedného na úkor druhého. Je skvelé keď sa dajú peniaze umelcom a tí pripravia hodnotné dielo. Moja otázka však znie: Kto kedy vyráta všetky nerealizované projekty, ktoré nevznikli preto, že nejaká úradnícka komisia (je jedno či so správnymi alebo nesprávnymi titulmi) zliala všetky peniaze do jednej zlatky a tú potom predala niekomu konkrétnemu. Chceme mať ministra džezmena či milovníka funku? Bude sa spievať v opere alebo v operete, či dokonca v muzikáli? A je vôbec možné, že niekto uprednostní takú mondánnu vec akou je trebárs obživa či televízor pred vystúpením zboru mímov? Nerozumiem tomu, prečo uprednostňovanie jedných pred inými považujete za podporu kultúry (mimochodom už sa teším na ministerstvom podporeného Jánošíka, bude to iste skvelý film). A už vôbec nerozumiem tomu, prečo sa bojíte nechať svoj vlastný úspech v rukách ľudí. Je mnoho umeleckých géniov, ktorých nikdy nikto nevidel a zahynuli opustení svetom. Rovnako je mnoho insitných "umelcov", ktorých poznajú všetci a žiadne dvere im nie sú zatvorené. Taký je život. Toto riziko nesú všetci.
Bohvie či niekedy Vincenta Van Gogha alebo Henriho Matissa napadlo či ministerstvo kultúry napĺňa Stratégiu štátnej kultúrnej politiky, tak ako to uvádzate Vy. Ak viete, povedzte, či Miles Davis alebo Duke Ellington chodili po samosprávnych celkoch, aby niekto podporil ich hudbu. Vraví sa, že géniovia stoja na pleciach priemerných. Kde by bol da Vinci či Michelangelo, a celá renesancie vôbec, bez rozvoja remesiel (zlatníctvo, maliarstvo, sochárstvo) a obchodu? Aktuálna kultúra dneška vznikala v bahne včerajška a osobná hrdosť, česť, to sú vlastnosti, ktoré by mali ctiť umelca, lebo bez nich sa ťažko tvorí hodnota.
Z hore uvedených dôvodov a námietok podľa mňa vyplývajú dve veci. Áno, František Tóth zrejme neriadi správne ministerstvo, ale nie preto, že nesleduje vládne stratégie či vágne deklarácie Ústavy, ale preto, že ich sleduje "svojim spôsobom". A nie, najlepším spôsobom ako podporiť kultúru národa nie je žiadať o štátnu podporu, ale urobiť umenie natoľko fascinujúce a zaujímavé, aby svojou hodnotou ohúrilo (a dnes môže ohúriť doslova celý svet). Ak ľudia nebudú inklinovať ku kultúre, načo nám budú poloprázdne sály a schátralé výstaviská? Načo nám budú stratégie a ministerstvá, keď vyhasne fakľa nadšenia, ktorú si predávajú najvýznamnejší predstavitelia kultúry už tak dlho?
Veľkým omylom mnohých úvah je, že ak ľudia strácajú záujem o umenie a divadlá zívajú prázdnotou, treba tieto divadlá podporiť, prípadne podporiť nejaký underground, aby opäť kultúra vstala z popola ako Fénix. V skutočnosti v takej spoločnosti už kultúra dávno nie je a práve takéto jej suché kvantifikovanie cez rôzne nároky na ministerstvá je toho najväčším dôkazom. Preto Vás drahí a ctení zástupcovia kultúrnej obce ešte raz prosím, aby ste sa nad Vašou výzvou zamysleli a zvážili či stojí za Váš podpis.
P.S.
Prajem našej kultúre všetko najlepšie pre rok 2006 a dúfam, že po mnohých výnimočných zážitkoch ich nový rok prinesie ešte viac.
P.P.S. Tento článok nie je v žiadnom prípade obhajobou Františka Tótha.
