Pred časom mi jedna internetová známa poslala e-mail. Išlo o nejakú celosvetovú výzvu proti zabíjaniu tuleňov. V skratke ide o to, že tulene domlátia ostrými palicami. Rozmýšľal som, či sa pripojím. A ako tušíte, neurobil som to.
Snažil som sa byť úprimný. Fajn, zlaté tuleníky. Ale ako konám ja. Vegetarián nie som, a viem, ako sa chované zvieratá zabíjajú. To mi nevadí a tulene áno? Lebo tulene sú "zlatšie"? Lebo je to kuul? Lebo problémy tibetských mníchov sa ma dotýkajú viac ako bezdomovec v Petržalke na ulici? Nie, nebolo by to úprimné.
Dôvod, prečo môžeme dnes vidieť veci ako je upaľovanie psov je podľa mňa v strate rešpektu. Voľakedy, keď ľudia žili s dobytkom v domácnosti tento problém nemali. Museli niečo jesť, museli niečo chovať a museli to zabiť.
Ak však niečo chovám, starám sa o to, mám k tomu vzťah. A z "toho" sa stáva niečo viac. Nie prašivý pes, ale prameň mojej obživy. Dar prírody. Priemyselná výroba nám tento kontakt stratila. Na zabitie kapra by si mal niekto založiť živnosť, lebo inak tvrdý manažér neznesie pohľad na krv (tak ako všetci mafiáni).
Veru, každý by mal chovať a zabiť zviera. Aby cítil teplú krv, aby cítil, ako z neho uniká život. Aby cítil-súcitil so zvieraťom, aby sa očistil, ako druid. Áno, aj ty si život, ale ja som život tiež, a chcem žiť...ty musíš zomrieť, ja ťa musím zabiť.
Dôsledkom toho, že dnes vlastné zvieratá nikto nezabíja je "snová realita". Partia chalanov si myslí, že zapáliť psa je ako zapáliť krabicu. Nuž a partia iných chalanov si myslí, že nezachrániť evolučne snád najslabšieho tvora-pandu, je hriech väčší ako vražda.
Je to jednoduchý princíp. Človek, ktorý naozaj zažil vojnu, sa zbraňou neoháňa ako pseudoraper, ktorý prišiel z "ghetta" a rovnako chápe, že jeho rodinu neochráni "ľudská reťaz" a transparent.
Stačí sa odchýliť a vzniknú extrémy.
