Filozoficko-právne kategórie ako sloboda, rovnosť, spravodlivosť či právo, boli odjakživa podrobované analýzam najväčších mysliteľov civilizácie. Niekedy však človek dostane pocit, že každý z nich sa na problém pozerá akoby cez iné sklíčko. Slová, ktoré určite mali nejaký objektívny, i keď možno príliš všeobecný základ, sa takto zahmlievajú a slúžia na to, aby si z nich človek urobil armádu malých advokátikov, ktorí ho ochránia pred samým sebou v časoch, keď mu svedomie hovorí, že koná zle. A tak sa v mene Boha vraždí, v mene spravodlivosti obmedzujú ľudské práva a za účelom rovnosti kradne. A tak nejak je to so sociálnym cítením.
Ak dnes čo i len naznačíte, že to čo sa už dlho prezentuje ako sociálne cítenie je podvod, neminú Vás divoké a ľútostivé pohľady Vášho okolia. Ste jasný. Egoista, mamonár, človek, ktorý žije sám pre seba. Chcete rovnú daň? Okrádate chudobných. Nepáči sa Vám verejné školstvo? Nedoprajete výchovu a vzdelanie menej majetným. Súkromná zdravotná starostlivosť? Vy odľud.
V tomto článku nechcem riešiť praktické outputy liberalizmu, hlavne ekonomického, ale skôr sa krátko zamyslieť nad tzv. sociálnym cítením. Akoby sa totiž vžilo, že sociálne cítenie je niečo čo majú mať tí ostatní smerom k nám. Alebo je to niečo čo majú mať bohatí ku chudobným. Z rovnosti a spravodlivosti chceme robiť rovnakosť. Ak sa máme boriť s nejakým problémom tak sa neobraciame na našich najbližších, ale na úrady, ministrov, štát, pretože v časoch keď sme od nich neboli závislí sme sa prizerali ako akumulujú moc, aby sa dnes o nás štát "postaral". Keď vidíme bohatého človeka nejdeme za ním s prosbou o pomoc a radu ako si zarobiť, ale s vynucovaním si peňazí.
Povedzte, kto verí chudobnému keď kritizuje bohatých, že nie sú sociálne cítiaci ľudia? Nie je jednoduché kričať o sociálnom cítení, keď nemám čo do úst? Je to morálka alebo z núdze cnosť? Dá sa sociálne cítenie nanútiť? Ak zvýšim dane, zvýši sa v spoločnosti sociálne povedomie? Ak vyrabujem baróna, budujem sociálne cítiacu spoločnosť? Kde sa vzal omyl, že keď ustanovým platené inštitúcie, tak nebudem potrebovať lásku? Pomáham sociálne slabším ak som za to platený? Komu záleží viac na peniazoch, bohatým alebo chudobným? Keď chudobným dám to čo požadujú, vyriešim problém?
NIE. To je odpoveď na väčšinu týchto otázok. Exupery píše, že keď v spoločnosti umierajú ideály a sny, keď sa vytráca láska, keď spoločnosť nebuduje citadelu, tak si my, doteraz maličkí murári, významní len cez to čo nás spája, cez naše dielo, začíname viac všímať jeden druhého. Keď doteraz nad nami bdel náš cieľ, naša príčina, alfa a omega, boli sme ako bratia. Ale bez neho sa to všetko stratí a nastúpi viera vo VEC. V hmotu. Čím iným je požiadavka progresívnych daní a daní vôbec? Je to viera v to, že naša spoločnosť bude lepšia ak bohatí dajú peniaze chudobným. A nebezpečné je to práve preto, že na tom kúsok pravdy je. To, že vládcovia a obchodníci si uvedomujú svoju zodpovednosť je naozaj počiatkom zlepšenia. Ak vidia, že ich bratia-ľudia-humanita potrebuje pomoc, vtedy sa začína veľké dielo. A áno, znakom takéhoto vývoja môže byť aj sociálne prerozdeľovanie vo forme DOBROVOĽNÝCH charít, pracovných programov, školení a pomoc ako taká. Ale myslieť si, že spoločnosť zlepším ak zlepším nejaký systém, ak zavediem výtvor ratia, to je veľký omyl. Už aj F.A. von Hayek píše o thesis a nomos, ako dvoch formách spoločnosti. O konflikte vieri v ľudský rozum, ako všeriešiteľa problémov a prirodzeného poriadku. O prirodzenom práve a pozitivistoch. Dokonca aj z teologické hľadiska nám Kristus hovorí, že človek rozumom nedovidí do všetkých kútov a ak sa neriadi láskou jeho racionálna snaha je zbytočná.
Mal som tú česť roprávať sa s Michalom Žáčkom, hudobníkom, ktorý podľa mňa presne vystihol podstatu týchto sporov. Povedal mi, že bryndzové halušky od mamy nie sú najlepšie preto, že ona vie koľko soli, bryndze alebo zemiakov do nich dať, ale preto, že ich robí s láskou. Veci, peniaze, všetko samé o sebe je ničím bez nejakého spojovadla.
Ak sa teda nemeckí odborári cítia chudobní prečo sa nepozrú na Slovensko? Ak Slováci protestujú proti reformám a chcú sociálne istoty prečo sa nepozrú do Kazachstanu? Nikto nie je na tom tak zle, aby nemohol pomáhať iným, ba práve naopak, nikto na tom nie je tak dobre aby si mohol dovoliť nepomáhať.
Vynucovať si sociálne cítenie znamená súdiť. Súdiť znamená byť súdený. Sociálne cítenie je niečo čo musí vychádzať od tých, ktorí pomôžu, k tým, ktorí pomoc príjmu, nie naopak. Potom to už totiž nie je sociálne cítenie, ale závisť. Ak budeme teda sociálne cítiaca spoločnosť, tak nepotrebujeme štát. Ale ako chceme dostať súcit a porozumenie zhora, keď ho my neposkytujeme dole? Máme snáď výnimku, aby sme porušili zákon zachovania energie alebo karmický zákon, ak chcete? Môžem lásku prijímať ak ju neviem dávať? Veď dnes vlastne ľudia skôr chcú, aby lásku (vulgárne v podobe peňazí) dostávali. Akoby nevedeli, že láska nie je to čo dostávam, ale to čo dávam.
Preto ak niekoho budete počuť rozprávať o sociálnych reformách, nespravodlivých daniach, krivdách, lakomých boháčoch, nedajte sa rýchlo nachytať. Pozrite sa na toho človeka a zvážte či vie o čom hovorí. Môže človek čo nepomáha vedieť čo je to pomoc? Ak chce druhých nútiť do sociálnej pomoci, ide mu pravdepodobne iba o seba. Mohlo by sa totiž stať, že skončíme ako známy národ, pre ktorý boli cieľom iba chlieb a hry.
jakub
