Čo keby si bol tehotný a mal 16, čo by si robil? Čo keby ti niekto znásilnil dcéru a potom ju zmrzačil, čo by si robil? Čo keď raz ty budeš chorý a bez embryonálnych buniek by si neprežil? Čo keby si ty žil v Afrike?
Spoznávate to? Neviem ako často sa s touto argumentáciou stretávate Vy, ale ja ju v poslednom čase nejako priťahujem. Samozrejme, táto argumentácia nie je hlúpa, naopak, môže byť veľmi užitočná. V istých súvislostiach je však jej použitie problematické.
Konkrétne je jej použitie problematické, keď argumentujeme v prospech či neprospech nejakej právnej úpravy. Nebudem sa tváriť, že som článok napísal len tak, bez podnetu, a preto rovno poviem, že k jeho napísaniu ma vyslovene vyprovokoval .týždeň, konkrétne v zastúpení Štefana Hríba a jedného dopisovateľa v reakciách čitateľov. Píšem tento článok tiež preto, že si myslím, že drvivá väčšina ľudí rozmýšľa podobne.
Štefan Hríb sa v jednom čísle vyjadril v prospech trestu smrti (čím ma mimochodom nepríjemne prekvapil). V tom vydaní sa tejto téme venovali celkom obsiahlo (aj keď zjavne s vopred určeným výsledkom). Už vtedy som chcel reagovať. Čas však plynul, a ja nič.
Až dnes, keď som si .týždeň kúpil, opäť sa mi téma pripomenula. Nejaký dopisovateľ (pamätám si len, že študent EU BA, na zdrojovanie Vám kašlem:)) píše, že trest smrti môže byť užitočný pri brutálnych vraždách, keď si človek nectí život.
Aby sme si to vedeli predstaviť, vykreslil nám aj scénu so zabitou dcérou či manželkou. A pýta sa, čo by ste robili Vy?
Ja odpovedať neviem. Neviem čo by som robil. Možno by som sa mu chcel pomstiť, možno by som sa v žiali zrútil, možno oboje, neviem. Každopádne však viem, že to nie je argument pre našu diskusiu, či zaviesť trest smrti (aj keď mi to príde ako dosť umelá téma v súčasnosti).
Máte auto? Čo keby Vám ho niekto obtiahol kľúčom, čo by ste robili? Ak niektorým prebehlo hlavou "tak toho by som pekne pomaly zabil" (zrejme majitelia s citovým vzťahom k svojmu autíčku), či "dobil by som ho bejzbalovou palicou", alebo "zničil auto jemu", alebo "rozbil v noci všetky okná na jeho dome", vitajte v klube emocionálnych (Vaše rady ešte rozšírime, nebojte sa).
Máte manželku? Čo keby ju niekto na plese (bývalý spolužiak:)) priateľsky plesol po zadku s výrazom "hey baby", čo by ste robili? Dali by ste mu facku? Obtiahli by ste mu kľúčom auto (a dúfali, že k nemu nemá citový vzťah)? Plesli by ste aj Vy jeho manželku? Ak áno, vitajte aj Vy v klube emocionálnych.
Máte dieťa? Čo keby raz prišlo domov zbité spoluškôlkárom, špinavé od zeme, čo by ste urobili? Nasadli na bicykel a sfackali spoluškôlkára? Nasadli do auta a sfackali spoluškôlkára a učiteľku? Nasadli do sedmičkového BMW a sfackovali spoluškôlkara, upratovačku, učiteľky, riaditeľa a predavača na pumpe? Tak či onak, ste skôr emocionálny človek (hehe, you are rather emotional person). Zaraďte sa do klubu.
Ľudia odpovedajú na rôzne krivdy a nepríjemnosti rôzne, obvykle razantnejšie pri krivde, ktorú považujú za veľkú a menej razantne pri drobných krivdách. Tieto reakcie sú všetko možné, len nie objektívne. Z človeka pri takejto reakcii zvyčajne nehovorí rozum a humánny cit, ale hnev. V klube emocionálnych sme totiž všetci, a ak nás ovládne hnev, vypíname mozog.
Ak takýmto argumentom priznáme validitu/relevanciu, kto potom vlastne tvorí naše právo? Hnev. A hnev nie je príliš dobrý zákonodarca. Navyše, narozdiel od ohňa nevie byť sluhom.
O čom je vlastne tento článok? Je trest smrti dobrý, zlý? Čo by som robil ja? To sú otázky, na ktoré sa odpovedať dá, ale nie príliš presvedčivo. Minimálne sú sporné, rôzni ľudia ich vnímajú rôzne. Ak chcete, môžeme sa (trebárs v diskusii) pobaviť o tom, prečo je podľa mňa trest smrti nesprávnym riešením.
Ak však chceme svojimi argumentami podporovať náš názor na právo, buďme opatrní. Uvažujme, aké zákony prispejú k blahu našej spoločnosti a nie aké zákony uspokoja náš momentálny (možno dlho trvajúci) pocit hnevu.
