Ja viem, Silvester - každý si myslí, že by ho mal stráviť na nejakom špeciálnom mieste. Ale prečo vlastne? Ja som asi po piatich rokoch konečne strávila Silvester doma. A hoci mi to bolo spočiatku trochu ľúto, teraz som rada a usmievam sa – pretože som sa opäť na chvíľku vrátila do toho krásneho a bezstarostného detstva.
Ako všetky malé deti, i my sme doma s bratom vždy prežívali prelom rokov s najväčším očakávaním. Už od Štedrého dňa sme netrpezlivo odrátavali noci a čakali sme na Silvestrovský ohňostroj. Toto bol náš rituál – o polnoci kvapka šampanského a potom sme spoločne s tatinom trávili dlhé minúty pozeraním sa na ohňostroje, ktoré v najrôznejších farbách, druhoch, veľkostiach, zvukoch a ktovie akých ešte prívlastkoch vylietavali z okien okolitých barákov. Toto bol náš rituál plný emócií, radosti, úžasu a lásky – tej naozajstnej, tej rodičovskej.
Som šťastná, pretože som toto dnes prežila znovu. Šampanského som dostala o pár kvapiek viac, no radosť a očakávanie na povestných ohňostroj boli tiež o čosi väčšie – možno posilnené zvedavosťou, čo sa za tie roky zmenilo. Pravdupovediac, nezmenilo sa nič. I teraz som dostala pusu na líce, aby sa mi v novom roku pekne darilo. I teraz sme dve minúty po dvanástej utekali k oknu v mojej izbe, aby sme nezmeškali jediné svetielko. A dnes, rovnako ako každý rok, sa davy susedov pretekali v tom, kto pustí viacej rakiet a koho okno si budú okolité štyri paneláky po celý rok pamätať. Je už skoro jedna hodina ráno a ešte stále odkiaľsi počuť ojedinelé výbuchy rakiet. Ale vôbec mi to neprekáža – práve naopak. Som rada, že som opäť mala možnosť splniť si svoj detský sen.
