Petra JOSIE Jošticová
Aleluja XVII.
Svet je zvrátený. Sú udalosti, od ktorých utekáme, niečo, čo sme nechceli a stalo sa, alebo sa to stať ani nemuselo a inštinktívne pred tým utekáme tiež. Urobil som to.
But more, much more than this... I did it my way... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Moja rodinka :), Svet okolo mňa, Aleluja
Svet je zvrátený. Sú udalosti, od ktorých utekáme, niečo, čo sme nechceli a stalo sa, alebo sa to stať ani nemuselo a inštinktívne pred tým utekáme tiež. Urobil som to.
Láska zo mňa vytiahla úplne všetko, odzbrojila ma, ovládla a zanechala opustené telo napospas svetu. Vzala si úplne všetko. Už nemám dušu...
Dnes je asi najhorší deň, mám pocit, že teraz sa na mňa zosypalo už úplne všetko, každučký detail, každé slovo mi duní v hlave, každučký jej dotyk cítim na pokožke, každá rana akoby začala krvácať a ostáva mi už len pár minút, kým sa dostanem do stavu bezvedomia. Čosi ako ticho pred búrkou...
V tom momente mi do duše vnikol lúč svetla, ktorý vzbudil nádej. Nádej, že ma raz láska urobí naozaj šťastným.
Niekedy sa ľudia majú radi, ale ich cesty nie je možné spojiť a preto ďalej životom musí kráčať každý sám. Je to smutné, ale s tým už nedokážem nič robiť...
Najlepším vyjadrením môjho stavu bolo ticho. To dokáže niekedy viac, ako tisícky slov. Áno, iba nekonečné ticho...
Doteraz som vždy iba mlčky trpel a s pokorou som prijímal rozhodnutia od podôb lásky, do ktorých sa za ten čas dostala. No teraz som sa dokázal vzoprieť jej, a dokázal som sa vzoprieť aj sám sebe. Táto láska bola iná.
Zavrel som sa v izbe a potichu popíjal horúcu kávu, ako by som chcel spáliť všetko, čo sa nachádzalo v mojom vnútri. Mlčky som si ľahol do postele a snažil sa zaspať. Ticho má nejaké svoje čaro.
Zaprisahal som sa, že už nikdy si lásku nepustím k telu, už nikdy jej nedovolím, aby ma odzbrojila a vyzliekla donaha a videla tak celé moje vnútro...
Pred láskou sa nedá ujsť. No najmä sa nedá utiecť pred sebou samým...
...Aby sme mali pocit, že sme to my, ktorí ovládame svoj život. No v skutočnosti ho celý ovláda niekto iný za nás...
Nenávidel som lásku. Nikdy ma nezasiahla a neopustila rýchlejšie, ako teraz...
Vzdychol som si. S láskou sa neoplatí bojovať. Nik nie je nebezpečnejší protivník ako ona. Ona totiž vždy vyhrá. A tým vždy myslím naozaj vždy. Otvoril som oči a pozrel sa okolo. Všetko bolo akési ružovejšie. Nevedel som si predstaviť, že zase budem chodiť po svete s nápisom „zamilovaný“ na čele, ale už som sa na to začal tešiť...
Je večer, vôkol mňa iba tma. Zhasol som. Potme sa mi lepšie premýšľa. Ležím na posteli, jediným spoločníkom je plyšový medvedík, ktorého držím v ruke. Premýšľam. Dnes potrebujem premýšľať. Bol to zvláštny deň. Ja... dnes... stretol som lásku.