Včerajší večer sa zdanlivo ničím nelíšil od tých iných. Rodičia prišli z práce, po niekoľkohodinovom prehováraní sa im podarilo vyhodiť môjho brata od počítača a zábava sa mohla začať...
19:06 Pri počítači sa usídlila maminka a začala niečo úpenlivo hľadať v Commanderi. Zatiaľ nič neobvyklé.
19:12 Som privolaná na pomoc. Maminka nainštalovala ICQ a snaží sa odstrániť moje konto, aby jej nezavadzalo. Celkom nerozumiem významu, ale ochotne želanie plním. O pár minút neskôr už maminka chatuje. (Inými slovami, odpisuje rozhovoruchtivým „kolegom“, že momentálne na písanie nemá čas a skvele sa na tom baví.)
19:30 Net-talky skončili. Na monitore nabieha úvodná obrazovka hry Tomb Rider. Cítim priveľa akčnosti na pokojný večer, preto sa pre istotu vzďaľujem. Sadám k televízii a doliehajú ku mne iba tlmené zvuky zbraní, krokov a podobne. Skrátka, nemenná Lara Croft.
21:46 Do obývačky prichádza zronená maminka s otázkou „nevieš, ako má Lara vziať tú šálku s čajom?“ Naozaj nemám poňatia, ľudovo povedané, pozerám ako teľa na nové vráta a preto iba krútim hlavou a venujem sa ďalej svojmu filmu.
22:50 Prechádzam okolo miestnosti s počítačom a počujem iba neprestajné ťukanie do kláves a jemné, slušne vychovanej dáme adekvátne nadávky. Nuž, nie všetko ide hneď a nemohli sme predsa rátať, že tak komplikovanú hru, ako je Tomb Raider by mohol niekto prejsť na prvý raz.
23:15 Pomaly ma zmáha spánok, plná odhodlania idem za maminkou s prosbou, či by ma ešte nemohla pustiť pozrieť si maily.
Nasleduje dialóg/monológ:
Ja: Macko? (to akože maminka)
-bez odozvy-
Ja: Heej!
-znovu bez odozvy-
Ja: OK, tak Ti nechám na chladničke odkaz.
Maminka: Čo si hovorila?
Radšej už nič, odchádzam a opäť iba krútim hlavou.
23:50 Prekonala som sama seba a vydržala som si ešte čítať. V nádeji, že maminka sa už dohrá, prichádzam znovu za ňou. Pri vstupe do miestnosti ma však vítajú mužské hlasy rozprávajúce po česky. Chvíľu premýšľam, či naozaj patria Lare, alebo sa tu deje niečo zvláštne. To druhé je správne a maminka mi pohotovo vysvetľuje, že si na pozadí zapla ešte televíznu kartu, aby jej náhodou niečo neušlo. Hlboký nádych a premýšľam, či som ja tak nechápavá, alebo je chyba niekde inde...
00:10 Odchádzam spinkať. Zastavujem sa povedať maminke aspoň dobrú noc. Opäť bez odozvy. Rezignujem. Ležím v posteli a beriem do ruky mobil. Vďaka Bohu za MobilMail...
Pre úplnosť tohto článku by som ešte rada dodala ranné pokračovanie včerajšieho zážitku. Asi o deviatej vtrhla maminka do izby plná nadšenia a farbisto začala oznámovať bratovi, ako ďaleko sa stihla včera dostať. Pritom samozrejme použila vierohodnú gestikuláciu (inými slovami rozhadzovala rukami) a patričné decibely. Skrátka, vďaka za existenciu Lary, človek aspoň má príležitosť zistiť, ako málo stačí k ľudskému šťastiu... :)
