Po ceste mi napadlo, že by som sa mohla zastaviť u svojej prababičky a potešiť ju aspoň na chvíľu svojou prítomnosťou. Ako zvyčajne, i dnes piekla buchty. Tvarohové. Tie milujem :)
Ako som tak sedela a popíjala teplé mliečko, ktoré som mala naposledy asi vo veku desiatich rokov, babička mi začala rozprávať príbehy zo svojho detstva. Nechápem ľudí, ktorí niekedy jednoducho krútia hlavami a namietajú, že aj tak oné spomínané kamarátky a nápadníkov nepoznajú. Ja mám strašne rada príbehy o všetkých tých pánoch Šargaloch, ktorí ju okupovali obrovskými kyticami, o pani Polčekovej, ktorej šila šaty či o tete Magduške, s ktorou sa prechádzavali po korze. Vždy sa prenášam do minulosti a snažím sa predstaviť si seba šesťdesiat rokov dozadu. Po vojne či počas nej, keď ľudia žili v biede a požičiavali si navzájom konvičky s trochou mlieka. Alebo v iných dobách, keď sa bohaté dámičky premávali po námestiach v drahých sukniach a držali sa za ruky s pánmi v klobúkoch a naleštených topánkach.
Keď spolu starší s mladými sedávali v jednej z dvoch vychýrených cukrární v meste, ešte za čias, keď sa do koláčov dávalo skutočné maslo a nie margarín a ich chuť sa s dnešnými ani nedala porovnať.
Za čias, keď sa mladým dievčatám nosili každý deň kvety a chlapci ich nežne bozkávali na ruky. I za čias, keď sa muselo byť už o ôsmej doma, aby nevznikli prehrešky...
Po krátkej prechádzke minulosťou som sa vybrala domov, cestou som si natrhala červené tulipány a v autobuse som sa iba pousmiala nad tým, ako šofér zoťal jeden z tých farebných kužeľov stojacich už druhý deň poslušne na našej ceste. Je trochu zvláštne porovnávať doby minulé s tou súčasnou, keď je všetko diametrálne odlišné...
