
Prechádzka v obilí tlmenej zelenej farby. Strácam sa medzi vysokými a voňavými obilnými klasmi. Kráčam cestičkou pomedzi ne a patrí mi svet. NIE JE NIČ, iba tisícky stebiel rastúcich k nebu. Prosebne čakajúcich na kvapky dažďa. Tisícky čiar, ktoré ohýba vietor. Zaliate žltými lúčmi, ktoré sa predierajú pomedzi ne. Ktorý z nich prenikne najďalej?
Božské ticho. Pokoj. Na míle vzdialená civilizácia. Všade okolo iba lány v letnom vánku vlniacich sa stebielok. Otvorený priestor pre nekonečné množstvá myšlienok. Bosá kráčam po vyhriatej zemi a skúšam nájsť seba. Nachádzam však iba červenú lienku bezstarostne sediacu na klásku....
Nie je ten „náš“ svet niekedy zvláštny?