Posunul som sa, aby si láska mohla sadnúť bližšie ku mne. „Chcem sa s tebou rozprávať. Teda vlastne, chcem sa ťa niečo spýtať,“ povedal som a zahľadel som sa do jej očí. „Máš veľmi neistý výraz. To nie je dobre. Dôveruj mi konečne. Ja ti naozaj nechcem ublížiť.“ Žmurkla, usmiala sa a vystrela ku mne ruku. Odtiahol som sa. Ešte nebol ten správny čas. „Prečo si si vybrala práve mňa? Kvôli čomu? A prečo si zvolila práve túto podobu?“ Mal som na mysli podobu, v ktorej vyzerala ako človek. Mal som na mysli toho človeka, s ktorým som sa rozprával. „Vedela som, že sa to spýtaš. Čakala som presne tieto otázky,“ prehlásila, ako keby bola najmúdrejšia na svete. „Po prvé, existuje veľa druhov lásky. K rôznym ľuďom, zvieratám, veciam, činnostiam. Takmer ku všetkému môžeš cítiť určité odrody lásky. Tie sú však ľuďom predstavované inak. Takto vypadám iba ja. Dôležité je to, že ku všetkému si časom vytvoríš určitý vzťah, ako bude vyzerať a aký bude intenzívny závisí iba od teba. Spomeň si napríklad, ako si dával mená rôznym hračkám, keď si bol malý. A určite ti doteraz nedošlo, že keď si ich nejako pomenoval, tvoj vzťah k nim sa omnoho viac prehĺbil a lúčilo sa ti s nimi ťažšie ako keď boli hračky jednoducho bezmenné. Neuvedomil si si to, však? To nič. Ľudia si takéto veci nikdy neuvedomujú. Na to sú príliš plytkí a povrchní. Dokáže to iba zopár jedincov.“ Ona mala znovu naozaj pravdu. Dnes jej to perfektne vychádza. Ale o tom, že mám v posteli macka Brummiga som sa jej nezmienil. Zatiaľ to vedieť nemusí, a keď nadíde čas, príde na to sama. „U teba bola láska, ale mala inú formu. Taká, ako som ja, sa niekde stratila. Rôzne formy lásky sa časom metamorfujú do inej podoby, jednoducho si vymenia miesta. U teba som nenašla moju formu. Inými slovami, máš niekoho, ku komu cítiš lásku a miluješ ho, no ani nepostrehneš kedy a vzťah sa zmení na priateľstvo, alebo naopak, alebo... existujú desiatky možností. Z teba cítiť zatrpknutosť, podráždenosť, beznádej, vysielaš volanie o pomoc ale tej sa ti nedostáva. Preto som možno práve ja riešením tvojich problémov. Možno návrat lásky do tvojho srdca, nové skúsenosti, zážitky, pocity a moja samotná všemohúca láska ti dokážu, že ja naozaj nie som zlá. Prišla som za tebou, aby som ťa urobila šťastným.
Po druhé, ako už iste vieš, vždy mením podobu. Vždy sa ti ukážem inak, v inom tele, s inými vlastnosťami. Inak. Aby si v prípade bývalého neúspechu mal možnosť znovu nájsť šťastie a prísť na to, že terajšia podoba je omnoho lepšia ako ostatné, ak nie najlepšia zo všetkých. Alebo, naopak, znovu zistíš, že ti nevyhovujem a prídem neskôr, o mesiac, o rok. Opäť v inej podobe. A teraz vyzerám takto. Nie je to zlé, však?“ Pravdupovediac, nebolo. Zvolila naozaj vynikajúcu podobu. Presne ten typ, ktorý ma priťahoval. Nie na prvý pohľad. Chvíľu to trvalo. Ale tie oči... dokázali by roztopiť celú Antarktídu. Pozrel som sa na ňu a hľadal som v jej očiach niečo, čo by mi pomohlo definitívne sa rozhodnúť. Našiel som to. Zelené svetielko nádeje. V tých tajomných očiach sa vynímalo ako svetielko záchrany, ako malý oporný bod, ktorý sa onedlho rozrastie a zaplaví moje telo neuveriteľným pocitom šťastia. Oprel som sa o to svetielko a zhlboka som sa nadýchol. Vystrel som k láske ruku. A ona mi ju pevne zovrela. Áno, bol som naozaj zamilovaný. Už znovu. Ten pocit sa jednoducho nedal opísať. Bolo to nádherné, chcel som skákať, kričať, objímať všetkých okolo. A najkrajšie na tom je, že to ešte stále trvá. Už niekoľko hodín a cítim to stále. Kiež by tento pocit ostal u mňa naveky...
Vstal som z postele a šiel som otvoriť okno. Nemohol som spať, vonku bolo príšerné teplo. Láska sa na pár desiatok minút vyparila a zrazu sa vďaka mobilnej technológii opäť vrátila späť. Strávili sme spolu nejaký čas, viedli siahodlhé dialógy o všetkých veciach, na ktoré bola odborník. Vysvetľovala mi, aké je nádherné, keď sa smejem. „Nikdy v živote som nevidela veselšieho človeka, ako si ty. Je to jednoducho neuveriteľne krásne.“ Nepodlomili by sa vám kolená pri tejto vete? Mne áno. Láska podišla ku mne, začala sa nebezpečne približovať a vnikať mi pod kožu, dostať sa až do samého vnútra mňa samého. Odstúpil som. Dnes som už dovolil veľa, ale všetko má svoj čas. Neskôr. Prosím. „Daj mi čas, počkaj na mňa. Dnes naozaj nemôžem...“ V tom momente moju jednu polovičku duše zatienila druhá a začala komunikovať. Áno, som schizofrenik. Tú druhú časť volám schizák, a úprimne, dodnes neviem, ktorú z nich mám radšej. Či schizáka alebo normáka. Doteraz bol pri vedomí normák. No schizák hneď položil otázku: „Myslíš to všetko, čo si doteraz povedala, naozaj vážne? Budeš so mnou? Iba so mnou? Nemáš náhodou tiež svojho schizáka?“ Láska sa otočila. Pochopil som to. „Mám. Každý predsa má.“ Odpoveď, ktorá ma zasiahla ešte rýchlejšie ako láska a jej oslnivé vety. Je aj pravda stelesnená? A môže byť svet taký krutý? Môže byť láska tak strašne neistá, prelietavá a falošná? Nestála? Tak bolestivá? Opäť sklamanie.
Poslal som lásku preč. Odišla, bez zbytočných dlhých slov. Prišla a odišla. Prečo je to tak? Čo robím zle? Naozaj nie som stvorený pre tento druh lásky? Pokúšal som sa spať. No nešlo to. Slzy mi stekali po lícach a vrývali do kože všetky tie otázky, nadávky, zaprisahávania sa. Všetky myšlienky, ktoré mi prechádzali hlavou. Nebolo to jednoduché. Nájsť lásku a úprimne sa jej otvoriť, aby vzápätí odišla a ranila, bolo posledné, čo som teraz potreboval. Zasvietil som a siahol po časopisoch ležiacich na stole. Nejaké mužské žvásty, reklamy na autá a cigarety a obrázky holých žien. Nič fascinujúce. Otvoril som predposledné vydanie Cosmopolitanu a čítal. Vybral som si dokonca dvoje šaty, o ktorých som prisahal, že si ich musím kúpiť. Teda, nie som transvestita. Som iba žena. A píšem v mužskom rode, pretože sa mi to páči. Rozprávam sa s ľuďmi v mužskom rode. Možno to má korene v akomsi utvrdenom zakomplexovanom názore, že muži sa majú na svete lepšie. Listoval som ďalej a našiel som článok s nadpisom „Ako prísť o muža za 10 dní“. Pomyslel som si, že by som dokázal napísať o tom, ako oňho prísť za 10 hodín. Či dokonca minút. Naozaj úžasné rady. Nenávidel som lásku. Nikdy ma nezasiahla a neopustila rýchlejšie, ako teraz. Keby som bol mal pri sebe alkohol, asi začnem piť a skočím z okna. Láska je, slušne povedané, ľahká žena...
