Pri svitaní bola pri mne znovu. Rozhodla sa, že so mnou strávi celý deň. Čo sa dá spraviť proti už rozhodnutej láske? Nič. Nikdy nič. Snažil som sa jej prítomnosť ignorovať, ale nešlo to. Snažil som sa odolávať, bojovať, no nič z toho sa mi nedarilo. Naopak. Nejako sa jej podarilo dostať sa mi do srdca. Úplne ma ovládla, votrela sa do každého kúštička môjho tela. Keby som bol ešte o päť centimetrov vyšší tak to už nevydržím a vybuchnem. Zbláznil by som sa. Byť zamilovaný je nádherné, no byť zamilovaný zle, do nesprávnej osoby je najhorší trest na svete. Keby mi prerezali hlavu motorovou pílou, som si istý, že by to bolelo stále menej ako táto rana spôsobená nešťastnou láskou. Láska vycítila, že premýšľam o nej a pustila sa so mnou do dialógu. „Viem, že som ti včera hneď mala povedať pravdu. Lenže, vieš, akonáhle vojdem do konkrétnej podoby, už nie je všetko iba na mne. Niekedy je ten druhý človek silnejší ako ja. Nedokáže ma síce zničiť a ovládať, no vie ma potlačiť. Aj ty by si sa to raz určite naučil. Lásku jednoducho zaprieš, budeš ju ignorovať a snažiť sa neuvedomovať si ju. A ona nezmizne, ale schová sa tak hlboko v tvojom vnútri, že ju bežne nebudeš schopný nájsť. „Ako počítačový červ,“ prehlásil som, „usadí sa a požiera súbory a ničí systém. Malý parchant, ktorý sa nedá odstrániť.“ „Presne tak. Táto forma lásky je veľmi deštruktívna. Zabýva sa v tebe, nejde vykopať, lebo vlastne nevieš, kde máš začať kopať. Je ticho, nikto nevie ako dlho a potom sa vynorí a uderí, možno sa opäť schová a opäť uderí. Znovu príliš veľa možností. Táto láska ti vlastne dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Že si niekedy niečo začal a nedokončil to. Aj keď to nemusí prebiehať intenzívne, niekde v tebe to stále drieme.“ Vedel som, o čom hovorí. Mal som takú lásku v sebe. Už niekoľko rokov. A bol som si istý, že to je jediná láska, ktorá ma napĺňala, dávala zmysel a o ktorej som vravel, že je osudová. Iba s ňou som si reálne vedel predstaviť budúcnosť. Lenže ona ten pocit nemala. Tá podoba lásky bola rovnaká ako ja a úplne iná zároveň. A dodnes mi komplikuje život tým, že sa stále ozýva a zaberá m miesto, ktoré bolo určené pre nasledujúce podoby lásky. Tie nie sú schopné sa usídliť naplno, ale tá láska im miesto za žiadnu cenu neuvoľní. Dokáže láska žiarliť? Neviem. Ale rád by som...
„Dobre, keď si taká premúdrelá, vysvetli mi jednu vec. Ako je možné, že sa dokážeš dostať do viacerých ľudí naraz, spliesť ich dokopy a pomotať im životy? Prečo to robíš?“ Láska mlčala, takmer som videl, ako sa jej otáčajú kolieska v hlave. Premýšľal som, či aj ona môže byť schizofrenik. Že sa jednoducho pomýli, možno naschvál a možno nechtiac a vojde do svojich podôb, ktoré sa do seba zamilujú. Ale v tom kruhu je ich zrazu viac, nie len dvaja. Nastáva zmätok, jedna podoba ľúbi druhú, druhá tretiu. A tretia, pre zmenu, tú prvú. Vzniká chaos, ľudia sa stávajú nešťastnými a potom začína všetko odznovu. Niekedy sa stane, že sa naozaj stretnú dve podoby, ktoré k sebe patria a milujú sa. Koľko percent je to však v porovnaní s tými trpiacimi? Bezbranne som mykol plecami. Láska stále mlčala. Mal som pocit, že naozaj nevie, čo mi odpovedať a len hľadá rýchlo najlepšiu možnú výhovorku, ktorou by sa ma zbavila. Napadla mi jedna teória, ktorú sme sa kedysi učili v škole. Prehlasoval ju Platón a veľmi ma zaujala. Napriek tomu, že som vtedy mal iba 13 rokov. Šlo o to, že každý človek tvorí polovicu jedného celku. Jedného kruhu. Kedysi boli spolu, no potom ich ktosi rozdelil na polovice a tie sa roztrúsili po celom svete. Každá tá polovica hľadá svoju druhú časť, ktorá k nej patrí. Chápem to tak, že v podstate teda ak nenájdete svoju pravú polovicu, nebudete naozaj šťastní. Ide iba o náhodu, alebo ďalšiu chybu systému, ak s nepravou polovicou dosiahnete súhru a šťastie. Ja som tú svoju časť už našiel. Pred niekoľkými rokmi. Bol som si istý, že patríme k sebe. Lenže osud chcel všetko inak. Nie sme spolu. A asi ani nikdy nebudeme. Aj keď, vraví sa, „nikdy nehovor nikdy“. Tá moja polovica má práve formu tej zakopanej lásky. Ten malý červík v mojom vnútri. Osud je rafinovaný. Vlastne, je to ešte horšie. On je naozaj nevyspytateľný.
„Dal si mi naozaj ťažkú otázku. Neviem to,“ priznala sa po chvíli láska a preniesla ma do jej sveta. „Naozaj sa môže pomýliť. No môže to byť urobené aj zámerne. Musíš sa niekoľkokrát popáliť, aby si prišiel na to, čo je správne. „Ako to myslíš?“ spýtal som sa. Tušil som, kam zamieri. „Ľudia si nikdy nevážia to, čo majú. O hodnote vecí začnú uvažovať až keď ich stratia. Tak je to aj s láskou. Chodíš s niekým, myslíš si, že ho už nemôžeš zniesť a rozídeš sa s ním a sú štyri možnosti: Začneš s niekým ďalším a rozídeš sa aj s ním, pretože ti nevyhovoval zatiaľ nikto, ani on a skúšaš ďalej. Druhá možnosť je tá, že s niekým začneš chodiť a prídeš na to, že je lepší ako ten predchádzajúci, a najlepší vôbec, a ostaneš s ním. Pretože budeš mať pocit, že on je tvojou Platónovou polovicou. Po tretie, začneš s niekým a nebude ti vôbec vyhovovať a ty si uvedomíš, že stále máš rád toho predchádzajúceho partnera. Alebo štvrtá možnosť, nebudeš chodiť s nikým a vrátiš sa k nemu aj tak, lebo nebudeš chcieť byť sám a zistíš, že ten bývalý naozaj nebol až taký nevyhovujúci. Ešte existuje možnosť, že zatrpkneš a ostaneš sám. Ale tú u teba nepredpokladám, takže som ju nerátala.“
Nasadila mi do hlavy chrobáka. Tá láska je naozaj múdrejšia, ako som si myslel. „Tak preto si ma znovu našla? Aby som prišiel na to, že mám skúšať ďalej a snáď nájdem niečo lepšie? Alebo aby som si uvedomil, že mám ostať pri svojej starej, trochu zmenenej odrode lásky...?“ „Na to už musíš prísť sám. V tom ti nedokážem pomôcť. Vydrž, zotrvaj, a rob len to, čo cítiš. Boh ti pomôže.“
Prečo do toho zatiahla Boha? To fakt netuším. Keď sa mám priznať, vždy som v niečo veril, ale dodnes neviem definovať presne, v čo. Boh to asi nebol. Verím v duchov, v nadprirodzené bytosti a v to, že na celom svete raz jedného dňa zavládne demokracia. Ale v Boha neverím. A samozrejme, verím v osud. Že všetko, čo sa stane, má nejaký svoj dôvod, ktorý pri troche šťastia niekedy v živote pochopíme. Ak sme smoliari, neprídeme na to a budeme sa musieť uspokojiť s obyčajným následným radom udalostí, ktoré nám prináša život. Bez vysvetlenia „prečo“. Dokonca si myslím, že každá otázka, pred ktorou stojíme, je už vopred niekde zapísaná a predurčená je tiež aj jej odpoveď. Takže v skutočnosti odpoveď je jasná od začiatku položenia otázky, no osud je tak milosrdný, alebo tak zákerný - to už neviem - že nám dá možnosť o tej odpovedi či rozhodnutí premýšľať. Aby sme mali pocit, že sme to my, ktorí ovládame svoj život. No v skutočnosti ho celý ovláda niekto iný za nás...
