Trochu som na lásku zmenil pohľad. Možno je naozaj ten zlý Osud a Láska iba plní jeho príkazy. Lenže to sa nedozviem. S Osudom sa ešte nikto nikdy nestretol, a keďže naivita odchádza postupne s vekom, bol som si istý, že ja prvý rozhodne nebudem. „Tak poď bližšie a vrav mi niečo,“ povedal som jej a naznačil, aby si sadla bližšie ku mne. „Vyzeráš fakt dobre,“ prehlásila víťazoslávne. Vedela, čo robí. Znovu. Ženám je vždy príjemné, keď im niekto pripomenie, ako dobre vyzerajú. Bez ohľadu, či to už pravda je, alebo nie. Ten prvý prípad je však samozrejme príjemnejší. „Si schizofrenik aj ty?“ položil som jej otázku a ona vyvalila oči. „Veď o tom sme sa už bavili.“ „Nie, nebavili,“ namietol som a klepkal pritom prstami po stole očakávajúc odpoveď. Pochopila. Poznala ma. „Pozri, jednoducho sa stalo to, čo sa stalo. Dostala som sa do viacerých ľudí a nastal zmätok. Podoba, do ktorej som sa dostala, splnila to, čo mala. Cieľom bolo, aby si sa ty zamiloval. To sa stalo. A ako vidíš, ty jej takisto nie si ľahostajný. To, že má svojho iného partnera je už o inom. Nastala chyba.“ „Nastala chyba...“, ako veľmi tú vetu nenávidím. Vraždil by som za ňu. Začal som to celé chápať tak, že osoba, do ktorej som zamilovaný, je správna. No je to iná láska, pretože nemôžem byť s ňou. Ona má niekoho iného. Láska mala v očiach neprítomný výraz. Prvý raz som ju videl takú bezradnú. Neveril by som, že aj Láska môže zažívať takýto stav...
Možno každý z nás sa musí zamilovať niekoľkokrát nesprávne a až potom nájde naozajstnú lásku. Zamotal som sa do jednej veľkej pavučiny a neviem z nej vyliezť. Láska mi prezradila príliš veľa myšlienok a ja som sa snažil postupne si ich usporiadať v hlave. Deň sa blížil ku koncu a pomaly nadchádzal čas môjho odchodu. Stál som zbalený vo dverách. Potreboval som byť sám a spraviť si poriadok v hlave, no zároveň som sa samoty v tejto chvíli strašne obával. Keby mi láska povedala, aby som ostal, urobil by som to. „Ostaň,“ povedala a objala ma okolo pliec. V tej chvíli sa dala urobiť iba jedna jediná správna vec. A ja som ju urobil.
Láska so mnou prebdela celú noc. Utešovala moju ubolenú dušu, utierala mi slzy z tváre. Už som ďalej nevládal. Starú lásku, presnejšie jej odrodu, som sa snažil zo seba odstrániť a otvoriť tak priestor tej novej. No zároveň som si naplno uvedomoval, že tá nová, skutočná láska, ho nechce. Alebo aspoň toho priestoru nechcela toľko, koľko som jej ho ja túžil dať. Tá nová podoba odo mňa niečo chcela, lenže ja som nevedel prísť na to, čo to je. Teraz bola so mnou a mal som pocit, že som milovaný. Viem, že to bol iba pocit, a naozaj to nebolo, ale vedela to perfektne zahrať. A mne to v tej chvíli stačilo. Neuvedomoval som si, čo sa deje, vedel som iba, že tento moment a túto noc chcem prežiť naplno. Úplne som sa oddal láske a ona prenikla do každučkej bunky môjho tela...
Nastalo ráno. Prebudil som sa a cítil som na jazyku trpkosť, cítil som, aký ťažký bol vzduch vôkol mňa, videl som, aké tmavé lúče má zrazu slnko. Nadišla tá chvíľa. Bol čas odísť a zavrieť za sebou dvere. Za láskou, za stratenými snami a nesplniteľnými nádejami. Otočil som hlavu a videl som lásku spať vedľa mňa. Jemne som ju pohladil po tvári a ona otvorila oči. No tie oči boli iné ako včera. Boli... prázdne.
Jej ruky boli chladné, úsmev hraný a slová... takmer žiadne neboli. Venoval som láske ešte posledný pohľad a vyšiel som von. Ešte chvíľu ma sledovala. Neviem, čo sa jej preháňalo hlavou. No moje myšlienky boli jasné - chcel som sa vrátiť, ostať s ňou, milovať ju. Bolo by jedno ako, čo by ma to stálo. Urobil by som to. Lenže ona mi nedala príležitosť.
Zmizol som jej z dohľadu, oprel sa o stenu a plakal. Tak bezmocne. Ako malé psíča, ktoré sa stratilo svojej mame. Ako dieťa, keď mu zoberú najobľúbenejšiu hračku. A ako človek, keď stratí niekoho milovaného. Nič ma v tej chvíli nemohlo zastaviť. Vnímal som iba fakt, že som zamilovaný a tá láska, tá podoba, do ktorej sa láska dostala, nikdy nebude moja. Myslel som len na to, ako sa budem pozerať doma na jej fotky, premýšľať o nej, dúfať, stavať hrady z oblakov... Nenávidím lásku. V týchto chvíľach som sa vždy oddával dvom teóriám. Prvá bola, že by som vstúpil do kláštora a jednoducho sa stal mníškou. A druhá bola zmena orientácie, inými slovami - stať sa lesbou. Mám pocit, že tieto dve teórie dokopy boli ešte stále reálnejšie ako predstava, že by sa „podoba“ so mnou ešte chcela niekedy zapliesť. Bol som realista a preto mi bolo jasné, aká je percentuálna pravdepodobnosť uskutočnenia akejkoľvek z týchto možností. Vzal som veci a odchádzal som. Kráčal som tak rýchlo, ako som len vládal. Mal som pocit, že čím rýchlejšie pôjdem, tým skôr od toho celého utečiem, zabudnem. Dúfal som, že sa mi podarí ujsť pred láskou a pred trápením, ktoré mi nachystala. Prišiel som domov a rozplakal sa. Láska tam už bola. Poletovala okolo mňa v abstraktnej podobe, dotýkala sa ma, hovorila ku mne. Nepočúval som. Nenávidel som všetky slová, ktoré jej kedy vyšli z úst. Zavrel som sa pred ňou v izbe. No na ako dlho? Dokedy ma nechá samého? Pred láskou sa nedá ujsť. No najmä sa nedá utiecť pred sebou samým...
