Odišla. Tak ako prišla, proste si zbalila svoje veci a odišla. Tá osoba si odišla žiť svoj život a mne neostávalo iné, len sa vrátiť po svojej ceste. Nadišla tá chvíľa, nútila ma vrátiť sa späť do môjho života, tak povrchného a prázdneho "života", ktorý zo mňa urobil bezcitného človeka, zatrpknutého a strateného vo svojich ilúziách, balansujúceho na hrane medzi realitou a snom, maličkého a naplneného hnevom. Rozplakal som sa. Sedel som na zemi, v tme, a keby som sa prepadol do samého pekelného ohňa, bolo by mi to v tej chvíli jedno a možno by som práve ešte ďakoval za vykúpenie. Celá zem sa točila okolo mňa, predo mnou v tme sa mihali obrazy predchádzajúcich dní a rokov môjho života. A tichom sa niesla iba jedna veta: "ja nemôžem...". V tú chvíľu som pochoval všetkých anjelov, ktorí boli okolo mňa. Celé nebo plakalo so mnou a všetky vzlyky sa odrážali ako ozvena v tomto nekonečnom tichu...
Umrel som snáď? Určite by som túto situáciu popísal ako smrť a následné prázdno, no nebola to celkom pravda. Neumrel som. Umrel iba kúsok vo mne, časť môjho vnútra ako by odišla kamsi preč, bez slova. Nenechala ani rozlúčkový list, ostalo po nej iba zopár spomienok a prázdne miesto. Veľa prázdneho miesta...
Ľudia sú vo svojej samotnej podstate všetci rovnakí. Všetci milujú, opúšťajú, zraňujú či robia druhých šťastnými. Práve preto som v sebe našiel silu, uvedomil som si, že to, čo prežívam ja sa deje ďalším tisícom ľudí na svete. Tento pocit ma akosi ukľudnil, bolo dobre vedieť, že nie som sám. Aj keď som nikoho s rovnakým osudom, ako bol ten môj, nepoznal, bol som si istý, že niekde po planéte sa pohybuje. A svoj osud som porovnával s cestami mne blízkych ľudí a s každým som mal spoločnú aspoň nejakú maličkosť. Život predsa len nie je taký rozmanitý, ako sa zdá.
Rozhodol som sa, že zmením svoj život. Od úplných základov. A mojím základom boli vzťahy. Nadišla doba, keď som dal zbohom minulosti a otvoril srdce novým možnostiam. Toľko bolesti a utrpenia v jednej osobe som ešte nikdy nevidel a dúfal som, že takto nevyzerám aj ja. Ale rozhodol som sa, že sa budem modliť, aby som to už nikdy vidieť ani nemusel. Zavrel som za sebou dvere a zahodil kľúč. Musel som to urobiť. Už sa jednoducho nedalo ísť ďalej. Stál som zrazu na prahu nového sveta, nevedel som, čo ma čaká, bol som bez opory, na ktorú som bol doteraz zvyknutý. Nevedel som, či prežijem, ale cítil som, že sa o to musím aspoň pokúsiť, akýkoľvek návrat by bol pre mňa najväčšou záhubou. Nový začiatok však znamenal aj niečo iné – stretnutie s láskou. Pochopil som, aké to je, keď vám Osud podrazí kolená. Prišla so svojím partnerom...
Došlo mi, že nie som tak veľký, ako som bol presvedčený, pretože to by vo mne nežila naivita; nedúfal by som, že dnes dostanem šancu. Bol som malým dieťaťom, ktoré malo svoje sny a verilo v ne a svet mu ich vytrhol spred očí. Ak by mi niekto dal za úlohu napísať scenár najhoršieho dňa v živote, urobil by som to presne takto. Lepšie sa to už ani nemohlo dať. Lepší scenár najhoršieho dňa nikde na svete neexistoval. Odišiel som bez slova, ponorený do svojich myšlienok. Zavrel som sa v izbe a potichu popíjal horúcu kávu, ako by som chcel spáliť všetko, čo sa nachádzalo v mojom vnútri. Mlčky som si ľahol do postele a snažil sa zaspať. Ticho má nejaké svoje čaro.
