Prešlo niekoľko dní a láska sa neozývala. Prežíval som, mučil som sa pohľadom na jej fotku či kúsok papiera popísaný jej rukou, objímal som medvedíka, ktorého predtým hladkala ona. A ukľudňoval som sa balíčkami čokolády. S každou ďalšou sekundou boli myšlienky ľahšie, slzy sladšie a chuť v ústach čoraz trpkejšia. Láska zahájila zakopávací manéver a ja som iba tíško sledoval, ako mi rozbíja vnútro. Trpel som, no už som nedokázal plakať. Nevládal som. A tak slzy pomaly nahrádzal úsmev. Strnulý... No dá sa však vôbec taký druh nazvať úsmevom??? Zatrpkol som, snažil som sa vrátiť do normálneho života, ale nešlo to. Tá láska ma stále trápila, požierala, nedávala mi priestor pre šťastie. Keby to šlo, zažaloval by som ju za úmyselné ublíženie na zdraví. A odsedela by si za mrežami peknú dobu a nemala by príležitosť trápiť ľudí.
Lenže život ide ďalej a ja som mal pred sebou príliš veľa cieľov na to, aby som ich dovolil láske zničiť. Začal som sa venovať snáď všetkým možným veciam, len aby moja myseľ nemala príležitosť zaoberať sa láskou. Jedna z rád, ktoré som si odniesol so stretnutia s ňou, bolo naučiť sa udržať si od ľudí odstup. Lebo čím bližšie sa k nám dostanú, tým viac môžu raniť. A oni ma na oplátku začali nazývať karieristom. Vraj som egoista a jediné čo chcem a na čom mi záleží je kariéra. Bože, ako toto môže niekto prehlásiť? Prečo do mňa nevidia a nepočujú, že kričím o pomoc? Že túžim po tom, aby ma niekto objal a dal mi iba trošku tepla? Prečo nechápu, že som sa tým postojom iba snažil zachrániť samého seba pred pádom na dno diery, na ktorej by za mnou ešte láska zavrela poklop? Naozaj sú ľudia tak chladní a povrchní, že to nedokážu vidieť? Alebo sú to iba zbabelci a boja sa pochopiť nepochopiteľné a prejaviť svoje city? Neviem. No s každým pripustením slova „neviem“ sa odstup k ľuďom iba zväčšoval a pomaly to prázdno nahradzovalo všetko ostatné... okrem ľudí. Bol som sám.
Iróniou osudu je, že vždy nám pripraví prekvapenie, keď ho najmenej čakáme. A nebolo tomu inak ani teraz. Znovu ku mne priviedol lásku, ozývala sa a pripomínala mi, že existuje. A že ma bude aj naďalej trápiť. Ako inak. Vždy sa raz za čas ozvala, rozsvietila svetielko nádeje a potom zase zmizla. Presne tak rýchlo, ako sa objavila. Zanechala po sebe iba spúšť, zmätok a slzy. Existuje niečo tak kruté ako láska?
Zamýšľal som sa, či majú tieto občasné zjavenia láskinej podoby nejaký význam. Možno sa tak snaží udržať moju pozornosť, aby si mnou bola istá v prípade, že by... niečo, alebo iba má pôžitok z toho, že ma trápi. Že si môže pri každom zjavení dokázať svoju neohrozenú pozíciu. Možno jej robí dobre, že som tu pre ňu kedykoľvek, ten nezlomný dôkaz mojej oddanosti, čosi ako utvrdenie svojej majestátnej pozície. A možno je v tom naozaj aj kúsok niečoho iného, trocha skutočného citu. Možno ma naozaj ľúbi a je iba zbabelá niečo pre to urobiť. No táto možnosť je pravdepodobná asi tak, ako že sa zajtra na Zemi zjaví Boh.
Stále som premýšľal nad tým, ako sa od lásky odpútať. Keď som o nej dlhšie nepočul, šlo to. Začala ma trápiť otázka, či som bol skutočne zamilovaný. Možno nie. Vieme my, ľudia, vôbec čo to je láska?! Viem, že tú moju zakopanú lásku skutočne milujem. Som si istý, že s ňou... ale to už je jedno. Opäť som sa začal vracať k tým štyrom možnostiam po rozchode s partnerom. Tá skutočnosť, že všetky náhodne zblúdilé podoby lásky sú tu iba preto, aby nám ukázali tú pravú. Čoraz viac sa mi začala táto myšlienka pozdávať a oddal som sa jej. Rezignoval som a čakal, kedy konečne zistím, koho milujem. To vyznieva úplne stupídne... Môže človek nevedieť, koho miluje? Mám pocit, že som najzmätenejšia osoba na svete. Neviem, čo od života chcem, normák mi vraví, že lásku, deti, že sa mám vrátiť k svojmu partnerovi a schizák mu do toho oponuje kariérou, peniazmi a hľadaním „pravej“ lásky. Tak čo je teda v živote dobré???
Vraj oboje naraz. Tej ilúzie som sa už skoro zbavil. Buď máte lásku a partnera a nemáte kariéru, lebo všetok čas požierajú deti, alebo máte kariéru a nemáte lásku, pretože partner vás podvádza pre nedostatok vášho času, alebo iba jednoducho máte iba kariéru, pretože na nič iné nie je čas. A prípady, keď ľudia spojili všetko dokopy a sú šťastní, sú jednak zriedkavé a jednak aj z toho malého množstva je naozaj šťastných iba 10% ľudí ak som optimista a zbytok je iba umelá fraška. Taký je môj názor.
Od istého momentu stretu dnešnej podoby lásky som túto dilemu riešiť prestal. Vždy keď sa ňou zaoberám, mám pocit, že môj mozog je asi o dvadsať kíl ťažší. Namiesto toho som sa začal venovať inej problematike - percentuálnemu zastúpeniu verných jedincov v našej populácii. Vyšlo jednoduché číslo 67,5% ľudí podviedlo svojho partnera. Z toho vyplýva, že na otázke, či ľudia vôbec vedia niekoho naozaj milovať, niečo bude. Pretože nevera asi nie je tou správnou cestou. Na druhej strane - čo je to nevera? Čo všetko pod ňu spadá? Myslí sa tým aj obyčajné vymieňanie pohľadov s niekým opačného pohlavia, alebo dotyky či flirtovanie cez SMSky? Alebo bozkávanie? Alebo až sex? Je vôbec nevera zlá? Dokáže raniť, to áno. Veľmi. No sú dva druhy nevery - jeden ten, keď podvádzate a zároveň toho "spolupáchateľa" milujete, alebo je v tom teda aspoň kúsok lásky... A druhý prípad, ak ide iba o sex. Alebo bozkávanie, či akákoľvek iná činnosť spadajúca do nevery. Ten prvý prípad je rozhodne nevera. No ten druhý sa niekedy stane a ani nevieme ako. A stojí to potom za rozpad vzťahu? Veď každý človek má právo mýliť sa. Myslím, že by som to dokázal odpustiť. Nie som si tým istý, ale myslím, že keby sa mi partner priznal sám a utvrdil ma o tom, že v tom nebol ani kúsok citu, šlo by to. Horšie by bolo, keby v tom bola láska k inej. Lenže v tom prípade by môj vzťah s ním už nemal zmysel a tak túto možnosť už riešiť netreba. Jediné, čomu na tomto druhu nevery však nerozumiem, je spôsob, ako alebo prečo sa človek zrazu dokáže zamilovať do niekoho iného. A či je možné ľúbiť dvoch naraz...? Niekto mi tvrdí, že áno, niekto opak. Všetci sme len figúrky hľadajúce pravdu a dúfajúce, že ju raz nájdeme. Aké smiešne. Súhlasím s výrokom, že všetci dospelí sú naozaj rozhodne čudní. No naozaj si nie som istý tým, že sa nedá ľúbiť dvoch naraz. Keď každý je iný a každý má v sebe niečo úžasné a neodolateľné. Keby sa tak dali skĺbiť do jedného, vytvorili by úplne dokonalého chlapa. Lenže keby sa slovo "keby" plnilo, svet by vyzeral úplne inak.
