Pomaly sa blížil deň môjho stretnutia s láskou. Teda, s osobou, do ktorej sa láska integrovala. Mali sme spoločné záujmy a o to ťažšie sa to celé znášalo. S vedomím, že som nútený tú osobu stretávať. Na ten osudný deň som sa samozrejme dôkladne pripravil, dokonca mi skrsol v hlave nápad vydať brožúru s názvom "Ako byť najpríťažlivejšia a najneodolateľnejšia žena na svete", alebo "Čo si obliecť, ak chceme uloviť zadaného chlapa", či "Čo všetko sa dá na sebe skrášliť za dva dni". Skrátka niečo podobného typu, ako sú články v ženských časopisoch opisujúce, aká ste úžasná a najlepšia a ako vám podľa ich rád budú onedlho všetci chlapi ležať pri nohách. A niektoré druhy magazínov dokonca pridajú aj rady, ako vám pri nohách budú ležať i ženy. Samozrejme, ak máte šťastie. A to vy máte... No nakoniec som od tej myšlienky upustil. Použil som snáď všetkých 220 prípravkov, o ktorých sa hovorí, že sa nachádzajú v ženskej kúpeľni a zbalil veci. Bol som pripravený na odchod a s vedomím, že sekunda nášho stretnutia s mojou láskou sa nezadržateľne blíži, som zavrel dvere.
Počas cesty som premýšľal, či som naozaj pripravený, či som nezabudol zbaliť nejaký podstatný kus oblečenia a či som použil úplne všetky kúpeľňové výrobky. Odpovede boli nie, áno, áno. Inými slovami, jediná záporná odpoveď sa týkala mojej pripravenosti na stretnutie s láskou. Premýšľal som o návrate domov, o zrušení celej akcie, o tom, koľko trápenia je ešte schopná zniesť moja psychika. Nebol som si istý ničím, nevedel som, či farba mojich vlasov je červená alebo hnedá, nedokázal som sa rozpamätať či som jedol na raňajky corn flakesy alebo ovsené vločky a tobôž som si nebol istý tým, či som alebo nie som pripravený vidieť lásku. No už nebolo cesty späť. Prišli sme na miesto. Všade bolo plno ľudí, no láska nikde. Tak som si vybalil veci, bezcieľne sa potuloval a trávil čas s priateľmi. Keby tá telesná schránka nosiaca "moju" lásku neprišla, možno by bolo všetko jednoduchšie...
"Ahoj," začul som hlas. Najprv som ho pár sekúnd nevedel identifikovať, no moje mozgové bunky boli v tú chvíľu nadpriemerne rýchle. Už som vedel, komu ten hlas patrí. Ten tón, zafarbenie, spôsob reči. To všetko bolo iba jediné na svete. Otočil som sa a videl som osobu stojacu predo mnou. Bola to ona. Tá osoba, do ktorej sa prevtelila láska. Moja láska. "Ahoj," odvetil som. Stál som zoči-voči tej osobe. Od chvíle, čo sme takto stáli naposledy, uplynulo len zopár týždňov, no mne sa zdalo, ako by to bola večnosť. Chvíľu sme sa na seba pozerali, cítil som, ako sa mi rozochveli ruky a podlamovali kolená. Mojím telom akoby prešlo 220V, dostal som sa do stavu paralýzy, točila sa mi hlava. Znovu som pocítil ten pocit, ktorý sa nedá opísať... je to niečo, ako keby všetky hviezdy z neba zniesli vám k nohám, akoby vám nasadili krídla a dovolili lietať, akoby vás vyniesli do neba a nechali stretnúť anjelov. Chcem prežívať tento pocit stále! No keď som sa vrátil späť do reality, tá osôbka tam už nebola. Cítil som iba lásku všade vôkol mňa, vznášala sa a opájala ma omamným pocitom, vôňou, chuťou v ústach sladšou ako med a jemnejšou ako najjemnejšia alpská čokoláda. Keby mi v tú chvíľu nikto povedal, že dokážem roztopiť Antarktídu, uveril by som mu. Láska ma priviedla do stavu, ktorý sa nedá pochopiť. Musí sa iba zažiť a precítiť. Skôr, ako navždy zmizne.
Sadol som si do kresla a pohrával sa s myšlienkou vydania brožúry. No tento raz niečo s názvom "Ako prežiť odmietnutie chlapa". Aká hlúposť. Veď sám som to nevedel a iba som sa z posledných síl držal ľadovej kryhy, aby ma voda nestiahla pod hladinu. Keď som bol schopný pripustiť si krutú pravdu, že o tejto téme by som toho veľa nenapísal, zdvihol som oči od zeme. Láska sedela vedľa mňa. "Mám sa ti za niečo ospravedlniť? Stále si na mňa nahnevaný?", spýtala sa tým istým tónom, pri ktorom si predstavíte iba blonďavé kučeravé dievčatko, ktoré nechtiac rozlialo kakao a teraz sa ospravedlňuje. Pripomenulo mi to dievčatko z reklamy na Fidorku, malá anjelik, ktorého pokúša diablik. Detská metafora. Láska bola rovnaká. Krásna, milá, nevinná. A nakoniec hodila tetuške bábiku do skla na aute a vytrhla jej okrúhlu oplátku z ruky. A bábike lepila zlomenú rúčku. Aká si len bola láska podobná s tou malou...
Táto myšlienka ma pobúrila a pustil som sa s láskou do hádky: "A ty si myslíš, že by som sa na teba nemal hnevať? Mám pred tebou kľaknúť na kolená a poďakovať ti, že si mi zlomila srdce? Že si ma urobila v jednej sekunde šťastným i smutným? Mám chuť ťa objať a uškrtiť zároveň. Mám chuť smiať sa a súčasne plakať. A najhoršie je, že nemôžem ani jedno, pretože by si to niekto všimol!" A ešte viac ako toto celé všetko som neznášal, keď láska bola ticho. Jednoducho mi neodpovedala, neoponovala, nezapájala sa do dialógu. Vycítil som v jej očiach potupenosť a pripadalo mi to ako vhodná chvíľa, aby som pokračoval v mojom preslove. "Máš pocit, že sa všetci budú točiť okolo teba, však? Vojdeš im do života, úplne ho preorganizuješ, odídeš, znovu prídeš, zraníš, potešíš... Jednoducho si urobíš to, čo uznáš za vhodné. Si hnusná!" "Nepoužívaj také slová. Spomínaš na osud? A na tie všetky možnosti vývinov vzťahov, čísla, percentá, pravdepodobnosť, že stretneš pravú lásku hneď na prvýkrát?" "O tej pravdepodobnosti si nikdy nič nehovorila," odvetil som sucho. "Nie, to sa ani nedá. Nemôžeš presne vyčísliť, koľký chlap v poradí, ktorého stretneš, je ten pravý. To je u každého inak. No rátam, že priemerne asi každý druhý - tretí vážny vzťah by mohol vyústiť do manželstva. Ani to však neznamená, že manžel je ten človek, ktorého môžeš nazvať pravým. Ale o tom som nechcela. Vieš, láska je iba matematika. Nekonečné možnosti, štatistiky, manželské či milenecké troj-, prípadne štvoruholníky, to je planimetria, však?" žmurkla na mňa a usmiala sa. Rozosmiala ma. Na ňu sa nedá hnevať. Alebo aspoň nie dlho.
