Keď som sa nad tým zamyslel hlbšie, začalo to dávať zmysel. Veď ja, takisto ako ktokoľvek iný na svete, som iba číslo. Pri narodení vám priradia rodné číslo a s ním vystupujete celý život. Meno je iba zásterka, pretože sa dá ľahšie zapamätať. Viete si predstaviť, že by sme sa oslovovali číslami? Všetci sme len riadky niekde v dokladoch, zápisky v štatistikách, súbory niekde v počítačoch. Strašná predstava. "A s akou pravdepodobnosťou si si vybrala mňa? Ako si spomedzi šiestich miliárd ľudí našla práve mňa? Proste si si náhodou ukázala prstom a zbadala si ma, alebo ako?" "Ani náhodou. Mýliš sa. Bol si predurčený, mal si vo svojom liste života napísanú lásku a tak som prišla. Ale prečo, to už musíš konzultovať s osudom, ak ťa prijme." Vyslala ku mne ironický úškľabok. "Mám už dosť rokov, prestal som byť naivným." Aj keď vo mne ešte stále bol kúsok dieťaťa, snažil som sa byť dospelý, aby som v toto svete dokázal nejako prežiť. "Veď práve preto som to urobila. Páči sa mi dráždiť ľudí." Hodil som na ňu skúmavý pohľad. Nevedel som, či to myslí vážne, alebo si robí srandu. No z jej pohľadu som to nedokázal vyčítať. "Si obyčajná klamárka, nevďačný parchant, strelíš ľuďom šíp do srdca a necháš ho tam pomaly zhniť. Tak strašne by som ťa chcel vymazať zo svojho života, keby som mal jedno jediné želanie, prial by som si, aby si ma nikdy neobjavila!" vstal som a utiekol so slzami v očiach. Tá bolesť sa už viac nedala zniesť. Zavrel som sa do sprchy, pustil na seba horúcu vodu a plakal. Ani neviem, ako dlho som tam bol, ale plakal som hystericky a cítil som, že s každou slzou sa zo mňa vyplavilo niečo zlé a kvapka vody padajúca zhora mi to následne zmyla z pokožky. Keď som vyšiel spod sprchy, mal som pocit, ako by som prešiel akousi očistou. Moje oči vyzerali byť väčšie ako golfové loptičky a červenšie ako hrnček od Nescafé. Keď som sa na seba pozrel do zrkadla, mal som pocit, že to ani nemôžem byť ja. Všetky účinky kompletnej kúpeľňovej výbavy zrazu zmizli a ja som bol úplne "normálny", bez najmenšieho náznaku modernej kozmetiky. A ešte k tomu s očami ako albínsky králik. No, vraví sa, že v jednoduchosti je krása. Dúfal som v to, pretože dávať na seba make-up bola posledná vec, na ktorú som mal chuť. Bolo mi zle. Cítil som sa príšerne a najradšej by som sa schoval niekde pod zem a už nevyšiel. Hanbil som sa aj za to, čo som povedal láske. Nemyslel som to tak. Ale niekedy, keď sa na niekoho hneváte, mu jednoducho do očí vykričíte veci, ktoré vôbec nemyslíte vážne. Iba v tej chvíli ich proste chcete povedať a urobíte to, pokúsite sa toho dotyčného čo najviac raniť. A keď to urobíte, dostaví sa ten hrozný ponižujúci, bolestivý a vyčítavý pocit, že ste to urobiť nemali. Je len málo vecí, ktoré sa dostanú človeku hlboko pod kožu, no toto bola jedna z nich. Začal sa so mnou zhovárať schizák a prinútil ma vyliezť von a postaviť sa tvárou v tvár láske.
Schizák mi dodal odvahu. Sedel som celý večer v blízkosti osudovej osoby a bol som dokonca schopný sa s ňou zhovárať. Bolo to zrazu iné, dokázal som sa tešiť z jej prítomnosti, každý jej úsmev ma robil šťastným. Akoby ku mne vysielala pozitívnu energiu a ja som ju plnými dúškami prijímal. Každé jej slovo vyslané smerom ku mne bolo pre moju dušu akýmsi spasením a pre srdce poslaním, ktoré mu vravelo, že musím ísť ďalej a dotiahnuť to do konca. Aký však bude koniec? Nechcel som sa zaoberať touto otázkou. Buď bude koniec dobrý, alebo zlý. No teraz bolo príliš bolestivé to riešiť, vzhľadom k tomu, že s 90% pravdepodobnosťou ma čaká druhá alternatíva. Preciťoval som každý pohľad, ktorý mi láskina osoba venovala, vdychoval som jej vôňu, keď prešla okolo mňa. Hudba, zmes parfémov všetkých ľudí v miestnosti a osvedčené "resetovače hlavy" spôsobili, že som bol absolútne šťastný a uvoľnený. Jednoducho už len vedomie, že "moja" láska v hmotnej podobe stojí pár metrov odo mňa, ma vynášal do nebies.
Dotkla sa ma. Keď som prechádzal okolo, chytila ma za ruku. Ona sa ma dotkla... láska sa mi opäť dostala pod kožu, vedel som, že ešte stále mám čas zabrániť tomu, aby to zašlo ďalej, aby znovu úplne ovládla každú molekulu môjho tela, no neurobil som to. Nechcel som to urobiť. Vedomie, že som naživo cítil láskinu prítomnosť ma znovu priviedlo do toho neopísateľného stavu. Hviezdy mi ležali pri nohách. A v hlave mi vírili dve otázky: Videl to niekto? Bude to ešte pokračovať??? Panebože, prosím, áno!!!
Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Zbytok večera sme strávili v tesnej prítomnosti, no súčasne dostatočne ďaleko na to, aby si mohol niekto niečo všimnúť. Pretože všimnutie si niečoho by znamenalo lavínu problémov, vysvetľovaní, koncov, sĺz a trápenia. A o to sme nestáli. Už toho bolo dosť doteraz. Pre mňa určite. Postupom času sa ľudia pomaly odoberali spať a ja som ostal s láskou sám. Ležali sme veľa seba a jediná činnosť, ktorú sme dokázali vykonávať, bolo to tzv. "náhodné" dotýkanie rúk, pri ktorom obaja túžite po tom istom, no ani jeden nemá odvahu niečo urobiť. Boli sme tam snáď večnosť, od únavy som už ani nevidel, no v žiadnom prípade som nemal v úmysle odísť, nechcel som sa vzdať čo i len jedinej sekundy strávenej s osobou, ktorú som poriadne ani nepoznal, ale z tých drobností, čo som vedel, som si dokázal vytvoriť obraz a zamilovať sa do nej. Láska je nevyspytateľná.
