Začalo ma trápiť svedomie, tichým šepotom ku mne prehováralo a snažilo sa ma presvedčiť, aby som odolal láske. Lenže kto z nás, smrteľníkov, by šiel dobrovoľne do pekla, keď sa môže dotýkať raja? Vedel som, že nerobím dobre, že toto všetko som vlastne ani robiť vôbec nemal, ale nemohol som inak. Vládu nado mnou úplne prevzal schizák, a bojovať proti jeho rozhodnutiu, hoc by som aj ako chcel, som jednoducho nedokázal. Všetko bolo v túto chvíľu tak dokonalé, no desila ma myšlienka, že sa tento moment raz skončí a mne ostane iba spomienka, iba krásny obraz v pamäti, ktorý bude tak veľmi bolieť. Privinul som sa bližšie k láske. Chvel som sa, dotýkal som sa jej a môjho tela sa zmocnila neovládateľná sila, ktorá mi nedovolila zabrániť nasledujúcim okamihom. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Nedokázal som určiť, či sú to slzy šťastia, pretože sa jej môžem dotýkať, alebo slzy bolesti pochádzajúce z vedomia, že tento moment sa o chvíľu skončí a bude po všetkom.
V hlave sa mi rozozvučala veta "každý má predsa niekoho" a oči mi ešte viac zvlhli. Pripadalo mi všetko tak neuveriteľné, nedokázal som si predstaviť, čo budem ďalej robiť. Bez lásky, no predsa len s ňou. Najhoršia zo všetkého je bezmocnosť. Pocit, keď sa niečo deje a vy nemôžete robiť nič, iba sa nečinne pozeráte a nedokážete ten chod udalostí nijako ovplyvniť. Pozrel som sa láske do očí a chcel som jej povedať toľko vecí, no neprehovoril som. "Urobil som niečo zle?" spýtala sa láska v podobe osoby, ktorá predo mnou sedela a tvárila sa tak, že som nebol schopný usúdiť, či to bol pohľad negatívny, alebo mi, naopak, ukazovala nádej. Urobila niečo zle? Takmer som si rozkusol jazyk v snahe predísť situácii, že by som sa rozkričal a zobudil tak ostatných, chytil som sa kresla, aby som tú osobu nemohol objať alebo jej streliť facku, no neurobil som, čo sa odo mňa očakávalo. Nevyslovil som ani jedno jediné slovo. Iba som mlčky pokrútil hlavou...
Láska odišla. Nastal ten moment. Rozbehol som sa do kúpeľne zdeliť svoje myšlienky kvapkám vody. Už teraz toho bolo na mňa príliš. A to ľudia odo mňa chceli, aby som fungoval ďalšie dva dni... Opakoval som si stále dokola, že som silný a zvládnem to, a napokon som tomu aj uveril. Mám teóriu takzvanej autosugescie, keď si niečo dlhší čas hovorím, začnem tomu veriť. Mozog sa tým dá oblbnúť pomerne jednoducho. Horšie je to so srdcom, tá metóda by pôsobila asi príliš drasticky. O to som sa nepokúšal. Podobne to funguje aj s klamstvom, keď ľuďom dlhšiu dobu navrávate niečo, čo nie je pravda, občas sa stáva, že sami pochybujete o správnosti daných informácii. Ale to už je na šikovnosti klamára. A tým som ja teraz bol. Klamal som sám seba a uveril som, že celú situáciu mám pod kontrolou. Celý nasledujúci deň som prežil bez ujmy na zdraví, bližšie či ďalej pri láske, naše telá sa nachádzali v uzavretom priestore a ako molekuly pri Brownovom pohybe do seba občas narazili, potom sa vzdiali, aby mohli o pár minút znovu do seba vraziť. Atmosféra bola úžasná, prvky napätia boli popretkávané pocitom strachu, vzrušenia, radosti, ochutené slzami a ozdobené smiechom. Ani najlepší chemik by nedokázal nakombinovať toľko hormónov, ktoré sa vystriedali v mojom tele, ako to urobila láska. Všetky premeny, ktoré so mnou previedla za posledných pár týždňov sa snáď ani nedali zrátať. Spätne som si uvedomoval, ako veľmi som v predchádzajúcich dňoch ublížil ľuďom, ktorých mám rád, behom týždňa som ranil, zasiahol a zlomil srdcia dvom osobám a pritom som čakal a dúfal, že to isté nedokáže niekto úplne iný urobiť mne. Zradil som, sklamal, trápil som ľudí, ktorí si vo mňa vybudovali dôveru a ja som ju teraz úspešne zničil. Cítil som sa hrozne. Kde sa vo mne, preboha, nabrala toľká krutosť? "To nie je iba v tebe," začala láska svoj monológ, "celý tento svet je zvrátený. Veci sa majú tak, že ľudia nevedia, čo chcú, alebo naopak, chcú toho príliš veľa a to sa nedá." Môj normák patril do tej prvej kategórie a schizák zastával druhú. Bolo mi to jasné. "Lenže ak sa zamiluješ, cítiš to a nevieš len tak prestať cítiť, vzťahy v tvojom vnútri sa zmenia, chcem tým povedať, že vždy svojím zamilovaním sa ublížiš niekomu inému, buď niekomu, s kým si chodil a musel si ho zjednodušene povedané "vymeniť" za niekoho, do koho si sa zaľúbil, alebo ubližuješ niekomu, koho si nikdy neľúbil a on miluje teba, a podobne. Vždy ťa bude milovať niekto, komu však nemôžeš opätovať svoju lásku." Koľko nespravodlivosti bolo na svete. A vraj na každého psa raz dôjde mráz. To mi vravievala mamina. Ako veľmi by som tomu chcel veriť. Položil som láske jednu otázku, ktorá ma už dlho trápila: "A myslíš si, že keby som sa obetoval a zabudol na svoje city, bolo by to lepšie?" Myslel som to tak, že by som sa odovzdal niekomu, kto ma miluje a ja mu teraz ubližujem, že by som bol pri tej osobe a potlačil by som všetky svoje city a naučil by som sa mať ju rád. A zo všetkých síl by som sa snažil urobiť ju šťastnou. Veď tá osoba si nezaslúži, aby som ju ničil... Nevedel som to v sebe vyriešiť, z jednej strany mi to pripadalo ako najlepšie, jednoduchšie a šľachetné riešenie, no z druhej sa mi to zdalo ako najpodlejšie, najfalošnejšie a nepredstaviteľne ťažké riešenie. Neviem však doteraz prísť na to, ktoré je lepšie.
Vychutnával som prítomnosť lásky po mojom boku. Hodiny v jej spoločnosti prebiehali rýchlejšie, ako som ich stihol sledovať, no v podstate to bolo lepšie, lebo som aspoň nemusel premýšľať, ako rýchlo sa kráti čas, ktorý spolu ešte strávime. Láska si ma opäť úplne získala, ovládla moje myšlienky i tlkot srdca. A ja som vystrel bielu vlajku a podľahol. Bolo to niečo, ako keď máte pred sebou čokoládu a bojíte sa ju otvoriť zo strachu, že by ste pribrali. Láska predo mnou stála a čakala na jediný pohyb, ktorý urobím, aby mi mohla preniknúť do duše a tŕňmi dopichať srdce. Vedel som, do čoho nasledujúce minúty vyústia, ale tá čokoláda bola príliš neodolateľná na to, aby som ju neotvoril.
Tak zúfalo túžim po láske, po niekom, kto by ma dokázal objať a uchrániť pred svetom, túžim iba po krásnych slovách, ktoré by dokázali zaceliť rany v mojom vnútri. Chcem iba trošku pochopenia, niekoho, komu sa môžem vyrozprávať, túžim po niekom, kto so mnou bude stúpať do neba a zároveň sa kĺzať na najhlbšie dno pekla, túžim po človeku, čo sa dokáže smiať cez slzy zabúdať, keď treba, no myslieť na všetko, na čo zabudnúť sa nesmie.
Láska povedala, že nemôže... Nedokázal som nájsť vhodnejšiu odpoveď ako zopár sĺz. Zopár preto, lebo už som nevládal plakať. Bol som porazený, padnutý na kolenách pred "svätou" láskou, uväznený v jej klietke a ona držala v ruke kľúč, no neunúvala sa pustiť ma von. Zaprisahal som sa, že už nikdy si lásku nepustím k telu, už nikdy jej nedovolím, aby ma odzbrojila a vyzliekla donaha a videla tak celé moje vnútro.
