Nasledujúce dni boli plné prázdna. Dá sa však byť plný prázdna? Znie to absurdne, ale dá. Ten pocit, keď chcete dýchať, ale ten vzduch sa nemá kde vo vašom vnútri zachytiť, ako by ste nemali pľúca a on iba vošiel a vyšiel a stále dokola. Prvýkrát v živote som pred sebou nemal žiaden cieľ, videl som iba cestu a prázdny horizont. Nebolo nič, čo by mi dodávalo energiu a určovalo cieľ. Šiel som iba zotrvačnosťou so zavretými očami a dúfal som, že ma inštinkt niekam dovedie. Nemýlil som sa, no očakávania boli iné. On ma iba otočil späť na cestu, po ktorej som šiel doteraz, vrátil ma späť do môjho života. A tak bolo všetko ako predtým. S výnimkou toho, že človek, ktorý býval donedávna časťou mňa, ňou už teraz nebol. Zmenil sa iba na spomienku a na malý tmavý fliačik na duši. S jeho odchodom zo mňa opadlo všetko ťažké a mňa to vynieslo vysoko k oblakom, vzlietol som do výšky, odkiaľ môžem naťahovať ruku za snami a chýba mi už len maličký kúštik, aby som ich dočiahol. Je to ako by preťali reťaz, dali mi do ruky tisícky héliových balónikov, aby som vyletel do výšky a povzniesol sa nad všetko bezduché svetské tu, na Zemi. Cítiť vánok slobody na vlastnej koži bolo zrazu ako dostať spŕšku vody za horúceho dňa. Bolo to ako krásny sen, z ktorého sa nedokážete prebudiť. Lenže toto naozaj nebol iba sen. Bol to pocit malého krásneho vtáčaťa, ktoré chovali v zlatej klietke a teraz mu dovolili vyletieť. A ono vyletelo, vysoko k oblakom, ponad hory, mestá. Vyššie, ako dokáže zasiahnuť ľudská sila. Ja som bol to malé vtáča, ktoré sa vzápätí po dotknutí oblakov pustilo strmhlav na zem s cieľom, že musí z úplného dna vyletieť ešte raz a úplne samo, k oblakom, ako predtým. Ale s vedomím, že to bude iba jeho zásluha.
Svoje základy som mal, no staval som na nich s niekým iným. A teraz som vedel, že to celé musím urobiť ešte raz sám. Tak, ako budem chcieť ja, úplne slobodne. Áno, sloboda bolo to, čo mi chýbalo. Patrí ku mne tak neoddeliteľne, ako dcéra k matke, a ja som sa v tejto chvíli cítila byť dcérou všetkého na zemi, božskej Matky Zeme, Osudu, ba aj Lásky. Koľkokrát v živote človek dostane príležitosť začať odznovu? Raz? Alebo dvakrát? Neviem. No ja som tú šancu teraz mal. A som si istý, že som sa rozhodol správne. Už nikdy nebudem tým malým vtáčatkom. Je čas, aby mi dorástli krídla...
Na pár dní sa mi podarilo zabudnúť na lásku. Alebo, podarilo sa mi na ňu nemyslieť tak, ako dovtedy. Myšlienky na ňu boli už len sporadické, všetok môj čas a myseľ pohltili iné veci. No napriek tomu, v mojom vnútri jej ešte stále patril kus miesta, ktorý každým dňom temnel a chátral. No starať sa o ten kúsok, ktorého sa zmocnila láska, bolo príliš bolestivé a namáhavé. Mal som pred sebou iba hmlistú vidinu budúcnosti, nič konkrétne, čo by ma k nej priviedlo. Nemal som predstavu, nádej a nič, čoho by som sa mohol chytiť. Definitívne som upustil od myšlienky „sebaobety“. Neurobím to. Nedokázal by som to urobiť. Radšej nech sa trápi človek chvíľu a prejde to, ako by som ho mala ničiť a klamať ja možno celý život. To nie. Na to srdce naozaj nemám.
Zvláštne je, ako osud dokáže naše chyby odraziť na zrkadlách iných ľudí. To, čo som robil ja, ako som sa zahrával s ohňom a ubližoval iným, teraz láska robila mne. Zrkadlovo kopírovala všetko, čo som predtým urobil ja. Ja som vo vzťahu trápil, klamal a zradil a paralelne s tým v inom vzťahu láska presne tak isto ubližovala mne. Bol som si vedomý svojej viny a istým spôsobom som sa utešoval tvrdením, že tým musím prejsť a že mi to patrí. Ako to kedysi napísal sám Chamurappi: oko za oko, zub za zub. Možno toto pravidlo platilo pre všetkých ľudí, iba s malými rozdielmi. Môže byť život šablóna a ľudia iba figúrky zapadajúce do nej?
Pamätáte sa, ako si vždy pri každom zamilovaní hovoríte „teraz je to iné“? A ono je to v podstate vždy úplne rovnaké. Máte pocit, že tento raz je ten druhý dokonalý a zaručene ten pravý, a potom sa neskôr objaví niekto nový a vy nadobudnete pocit, že to nebola pravda a skutočné „iné“ je to až teraz..
Moje zamilovania boli vždy sprevádzané touto istotou, presvedčením, že už nikdy sa nemôžem zaľúbiť a že toto bude navždy. A neskôr prišlo vždy sklamanie. Ale tento krát to bolo naozaj iné. Prvý raz som dokázal lásku vnímať aj racionálne. Dokázal som sa zamýšľať nad možnosťou či nemožnosťou celej situácie a prípadného vzťahu, dokázal som triezvo vnímať všetky zlé veci, vlastnosti, ktoré by som za normálnych okolností asi nezniesol. Ale napriek tomu som dokázal milovať. Bolo to tak nové...
Môže to byť znamenie, že som dospel? Začínam sa snáď správať ako dospelý človek? Ako dieťa som túžil iba po tom, aby som ním bol, a teraz, keď stojím na prahu dospelosti, sa toho zrazu desím. Bojím sa všetkých vecí, ktoré na mňa v tom veľkom svete čakajú, pretože neviem, ako sa k nim mám postaviť. No najviac sa bojím toho, že na to všetko budem sám. Bez niekoho, kto by pri mne stál. Áno, mám strach. A po prvýkrát to priznávam. Lenže dospelí už by predsa nemali mať strach... Tak kedy sa vlastne deti menia na dospelých?
Bol som však aj naďalej presvedčený, že toto zamilovanie je iné. Táto láska, ktorá ma stretla, zmenila môj život, zmenila mňa samého. Doteraz som vždy iba mlčky trpel a s pokorou som prijímal rozhodnutia od podôb lásky, do ktorých sa za ten čas dostala. No teraz som sa dokázal vzoprieť jej, a dokázal som sa vzoprieť aj sám sebe. Táto láska bola iná.
