Všetko to začalo odznovu, jej blízkosť, pohľady, dotyky. Ako vždy. Lenže teraz, popri všetkých myšlienkach o láske a veciach, ktoré sa s láskou dejú, popri pocite lietania a tej nádhernej paralýzy, stál v pozore schizák a bol odhodlaný tvrdo brániť moje vnútro. Láska robila to, čo pri každom našom stretnutí. Bližšie a bližšie ku mne, aby ma omámila, zatiahla do raja a potom uderila. Nechal som sa zvádzať, počúval som, cítil, sledoval každý jej nádych a snažil sa zachytiť molekuly vzduchu, ktoré prešli jej pľúcami, aby sa dostali do môjho vnútra. Padal som hlbšie a hlbšie do sveta lásky, na hranice, kde sa šťastie stretáva so slzami a láska sa mení v bolesť. Bolo to rozhranie medzi snom a realitou a zároveň spojenie krásnej naivity s krutou pravdou. Bol som tak nádherne zblbnutý, že som prosil, aby tento moment trval večne. No vedel som, že to tak nemôže byť. Vedel som, že dnes musím urobiť niečo, čo ma posunie ďalej. Buď do raja, alebo opačne. To opozitum som nechcel pomenovať. Musel som sa porozprávať s láskou. Čakal som na príležitosť a premýšľal, ako zareagujem po jej odpovedi. Existovali iba dve alternatívy, no pripraviť sa dôkladne na ne bolo možno ťažšie, ako keby ich bolo desať. Bál som sa, no vedel som, že to musím urobiť. Táto situácia trvala už príliš dlho, a ak som naozaj niečo nemal rád, tak to bola neistota. A táto láskina návšteva sa už musela niekam pohnúť. Sedeli sme vedľa seba, iba dvaja ľudia, ja a stelesnená láska, v spoločnosti tmy a cigaretového dymu. Iba v prítomnosti ticha a vášní, emócií a neistoty. Láska ma vháňala do svojej pavučiny, tak krásne a rafinovane, ako to nedokáže ani najšikovnejší chrobáčik so svojou obeťou. Normák podľahol, no tento raz som bola vďačná za schizáka. On nie, nedal sa. Zahral mŕtveho chrobáka a potom vyrukoval s jedinou otázkou, ktorá v tú chvíľu mohla padnúť. Mala prísť už dávno, mala sa vysloviť a možno by dnes bolo všetko inak. No ona iba visela vo vzduchu a čakala, kým ju poviem. Bol som si istý, že teraz nadišla tá chvíľa...
„Čo tým chceš dosiahnuť?“ zavesil som otáznik do vzduchu a čakal, kedy láska vyhrá boj s tichom. Nič. Ticho sedelo na tróne a nemienilo sa vzdať vlády. Premýšľal som, čo sa asi deje v láskinej hlave. Vytvoril som si imaginárne šípky a hádzal ich a čakal, ktoré sa zapichnú do kladných políčok a ktoré budú negatívne. Jediná odpoveď mala v tejto chvíli v rukách kľúč od dverí, a ja som nevedel, ktoré dvere mi otvorí. Iba som dúfal, no bol som pripravený aj na to najhoršie. Teda, v rámci možností, ako sa na také niečo pripraviť dá. Ticho utrpelo porážku. „Neviem. Dal si mi naozaj ťažkú otázku a neviem na ňu odpovedať.“ Zabudol som na Murphyho zákony, samozrejme, pri dvoch možných alternatívach sa znenazdajky objavila tretia. Jasné, s touto možnosťou som nerátal. Myslel som si, že dospelý človek by už mal vedieť, čo chce. No mýlil som sa. Láska urobila ťah a dala šach môjmu vnútru. Zlomila ho a vyhodila von z políčka. Celá táto chvíľa bola šachovou partiou, v ktorej išlo o nás. O ňu, o mňa, o budúcnosť a samotný život. Láska bola presvedčená, že vyhrala, bola si vedomá svojej pozície. Ja som iba bezradne sedel a premýšľal, ako vyjsť z tejto partie tak, aby som sa ešte niekedy dokázal postaviť na nohy a pozrieť sa sám sa seba v zrkadle. Vedel som, že ak teraz povolím, dostane ma, podľahnem a zmocní sa ma tak, ako predtým. Celá krásna chvíľa sa zmenila v súboj o záchranu a mne zišiel na um ťah, ktorým som ju mohol poraziť. „Skončíme to, dobre? Musíme to skončiť,“ povedal som a zahľadel som sa do jej očí, očakávajúc oporu, dúfajúc, že vysloví niečo v zmysle „dobre, skončíme to“ alebo podobne. Bol som presvedčený, že teraz dostala mat ona a ja sa zachránim, tento raz som si ju už nesmel pustiť k telu. Nechcel som, aby ma znovu zničila. Koniec toho by znamenal slzy a bolesť, ale aj istotu. Moja prehra by bola to isté, no bez istoty. V tej rýchlosti som však prehliadol, že láska má ešte jeden ťah. A ona to vedela. A urobila to. Potiahla a dala mat mne. Z výhry sa zrazu stala prehra a tak ako som pred chvíľou sedel na tróne, tak som teraz kľačal na kolenách. Porazila ma. Očakával som, že po tom, ako to skončím, pochopí a urobí to tiež. Lenže namiesto slova „dobre“ prišlo niečo iné. Prišli bozky, objatia. Toto bola láskina výhra a ona si ju uvedomovala. Bol som jej. V jej moci, z ktorej sa nedalo uniknúť. Nechcel som, no vedel som, že ma zase ovládla. Dostala ma a potom odišla. Prečo? Nevedel som to. Nechápal som. Bez ohľadu na to, čo spôsobí, som vedel, že koniec je jediným východiskom a mojou záchranou. Sedel som v tme a modlil sa a prosil o skončenie. No neplakal som. Tá bolesť bola tak silná a krutá, že aj slzy by boli pri nej iba slabou zásterkou. Najlepším vyjadrením môjho stavu bolo ticho. To dokáže niekedy viac, ako tisícky slov. Áno, iba nekonečné ticho...
