„Má láska zmysel? Ak áno, aký je ten zmysel? Čo je podstatou lásky, čo je začiatkom vzplanutia? Čo je podmienkou fungovania harmonického vzťahu, prečo niekto dokáže byť zamilovaný do svojho partnera po celý život a niekoho to prejde po dvoch rokoch? Čo je príčinou a zmyslom rozchodov?“ spýtal som sa lásky. Bol som doma a pri svetle sviečky som s ňou viedol dôverný dialóg. Buď ma nepochopila alebo nestihla zaregistrovať všetky otázky, ktoré som zo seba vysypal. „Tak pekne pomaly...“ B bolo správne. „Isteže má láska zmysel. Veď láska je tým najkrajším na svete, je to najvznešenejší a najvzácnejší cit, ktorý nám dal život. Láska je život sám. Jej zmysel je predsa spájať ľudí, ukazovať im všetky cesty lásky, prevádzať ich životom. Jej cieľom je kombinovať Platónove polovice a vytvárať celky. Jednoduché a pritom hlboké. Najdokonalejšie dielo Života.“ „Hovoríš o sebe teda celkom pekne. Ale v istom zmysle máš pravdu,“ odvetil som. „Lenže ja už akosi neverím na lásku, na šťastie, ktoré z nej vyplýva. Keď vidím zamilovanú dvojicu, predstavím si iba zásterku, ktorá onedlho spadne, iba oblak, ktorý sa rozplynie, pri pohľade na chlapa objímajúceho dievča sa mi prevracia žalúdok, pretože myslím na to, ako je s ňou iba kvôli jej telu, alebo z nejakej povinnosti, či kvôli tomu, že jej otecko má tučnučké konto. Skrátka už neverím tomu, že by ju mohol mať naozaj rád. Láska je iba hlúpa hra, do ktorej sa musíme zapojiť, aby si o nás svet nemyslel, že sme „divní“.
No na druhej strane, môj normák ešte stále verí, že by to tu bez lásky bolo prázdne a smutné a pri pohľade na páriky je mu smutno a pociťuje túžbu a potrebu mať niekoho pri sebe, túžbu niekoho milovať a niekomu patriť.“ „A tým, že to normák dáva najavo, máš ešte stále šancu, že začneš opäť veriť v moju existenciu. Ale aby sme sa posunuli ďalej v tvojich otázkach. Príčinou vzplanutia je podľa racionalistov chémia. Blbosť. Niečo tak vznešené a krásne ako som ja predsa nemôže byť založené na takej primitívnej a povrchnej báze. Začiatok vzplanutia je tvoj tichý dialóg so srdcom, v priebehu pár sekúnd sa ono prepletie so srdcom potencionálneho partnera a urobí svoj úsudok. Akýmsi spôsobom dokáže zistiť vyžarovanie toho druhého človeka a ak je tvoja energia v súlade s energiou toho druhého, zamiluješ sa. Otázkou však je, či k tomu istému záveru dospeje aj to druhé srdce. Je fakt, že niekedy tie výpočty tak celkom nevyjdú a srdce sa opraví až na ďalší raz, alebo ešte na ten ďalší... Alebo sa človek medzičasom zmení a tiež sa zmenia údaje ktoré srdiečko spracúva a výsledok dostane zase úplne iný. Láska je iba matematika, nech sa na to pozeráš akokoľvek.
Zrozumiteľne povedané, je to ako keď niekoho spoznáš, buď je ti sympatický, alebo nie. Ak áno, vybuduješ si k nemu hlbší vzťah a ak nie, neurobíš s tým nič, hoci vlastne sám nevieš prečo ho nedokážeš mať rád. Už to tak býva. Harmonický vzťah ľudí závisí tiež od miery individuálnych premien a ich vzájomného súladu. Človek sa mení po celý život. Podstata ostáva rovnaká, no menia sa milióny iných vecí, je to tak, že srdce dokáže pri, nazvime to previerka, srdce dokáže pri previerke preskúmať tú podstatu, no už nevie spracovať variácie premien. Niekedy je spočiatku všetko ideálne a po čase sa cesty dvoch ľudí rozdelia a nasleduje rozchod. Aby vzťah vydržal, potrebuje byť založený na dôvere a v dnešnej dobe, ako všetci dobre vieme, je veľmi ťažké niekomu veriť. Svet sa stáva čoraz sebeckejším a materialistickejším, a ľudia tomu dokážu iba ťažko vzdorovať. No práve to sú dva aspekty, s ktorými vzťah akosi nejde dokopy. A to som ti už vlastne odpovedala tak trochu aj na tie rozchody. Niekedy sa ľudia majú radi, ale ich cesty nie je možné spojiť a preto ďalej životom musí kráčať každý sám. Je to smutné, ale s tým už nedokážem nič robiť...“
