Po tomto rozhovore s láskou som pocítil akúsi vnútornú bezmocnosť a stratenosť vo veľkom svete. Už som nemal silu ani chuť nad všetkým premýšľať. Moja psychika sa identicky zobrazila na zdraví a ležal som bezmocne v posteli a nikto nevedel presne určiť, čo mi je. Mohla by láska urobiť taký zmätok? Dokázala by zblbnúť celé telo? Bol som presvedčený, že keď je choré vnútro a duša, trpí tým človek aj navonok, no stále som akosi nedokázal vstrebať myšlienku, že by za týmto mojím stavom naozaj mohla byť láska. Čím viac som sa však trápil myšlienkami na tú osobu, tým viac ma bolela hlava a všetko ostatné, nevládal som robiť vôbec nič a radšej som celé dni spal, v nádeji, že sa zbavím myšlienok na lásku a dám sa nejakým spôsobom dokopy. Lenže, samozrejme, láska sa mi votrela do snov. Tento svet už snáď ani nie je normálny...
Všetko sa na mňa zosypalo. Mal som pocit, že deň má zrazu iba 12 hodín, nič som nestíhal a nadopovaný tabletkami som sa postavil na nohy a snažil som sa bojovať so životom. Nedokázal som však skĺbiť život a lásku do spoločnej súhry a tak som bol nútený jedno z toho vylúčiť. Bolo to jednoduché – vzdal som sa lásky. Teda, v rámci možností. Snažil som sa prestať na to myslieť, chcel som zabudnúť na všetko, čo sa stalo, skúšal som potlačiť svoje city a žiť iba pre prítomnosť. Veril som, že ak budem stále niečo robiť, mozog nebude mať čas premýšľať nad láskiným rozmarom. A fungovalo to. Ale trošku inak. Svoje srdce som začal skrývať sám pred sebou, začal som okolo neho stavať akýsi múr a chcel som ho tak oddeliť od ostatných častí tela, snažil som sa prerušiť tok komunikácie medzi ním a rozumom. Vnútro som mal ťažké a cítil som, ako sa mi stále ťažšie a ťažšie dýchalo s každým zväčšením sa múru. A to všetko som robil s jediným cieľom – nevzdať sa a prežiť.
V praxi to celé znamenalo absolútne prerušenie kontaktov s dotyčnou osobou, ukrytie všetkých vecí, ktoré mi ju pripomínali, na bezpečné miesto. Skrátka, všetko sa obmedzilo len na nutných pár slov raz za čas, a tým to skončilo...
Celá situácia nabrala iný smer. Láska už nebola tým, čo som videl pred sebou ako najjasnejší trblietavý cieľ, ale iba čímsi, čo ostávalo za mnou ako stopy v mokrom piesku, keď som kráčal vpred. Láska sa pre mňa stala akousi hmlou visiacou nado mnou, matnou nádejou v sny a v človeka samého. No už nebola ničím, o čo by som sa mohol oprieť.
Kráčal som mlčky, sám, naproti svetu, ktorý mi postupne otváral svoje brány. A bol som voľnejší, pretože ma nespútavali ťažké okovy smutnej a trpkej lásky, ktoré mi predurčil Osud.
Chodil som po svete a videl som veci z úplne inej perspektívy ako predtým. Rozhliadal som sa okolo seba a pozoroval ľudí, premýšľal nad ich osudmi, hľadal som zdroje, z ktorých čerpajú energiu. Pozoroval som páriky sediace v parku a za žiadnu cenu som nevedel pochopiť, dokedy sa budú ešte chlapci hrať s tými dievčatami, ktoré sú im oddané celým svojím srdcom a prežívajú s nimi svoje prvé naivné lásky. Pri pohľade na nich a pri pomyslení na to, že chlapci tie zaľúbené dievčatá onedlho sklamú a rozbehnú sa za inými, ma mrazilo. No keď som podišiel ďalej a videl rodinky s malými deťmi, hrajúce sa v piesku, zdalo sa mi to strašne krásne a v tej chvíli som aj zatúžil prežiť raz také chvíle a nájsť naozajstnú lásku. V tom momente mi do duše vnikol lúč svetla, ktorý vzbudil nádej. Nádej, že ma raz láska urobí naozaj šťastným.
