Nie peniaze, ale láska je najnebezpečnejší element na svete. Peniaze pominú, otočia sa medzi ľuďmi a v istom momente pre človeka úplne stratia hodnotu. Nech robia čokoľvek, sú však stále iba tým hmotným. Zatiaľ čo lásky sa zbaviť nedá, bude tu vždy, príde ako votrelec so slovami „ahoj“, a „pusť ma k sebe“, či „neboj sa ma“. Potom sa zabýva, nazvime to animálne – „prezimuje“ – a odíde, ako zima sa stratí s poslednou snehovou vločkou a prvým slnečným lúčom, tak i láska príde a prinesie úsmev, no odchádza vždy za účasti sĺz. Šťastie, ak sa niekedy pomýli a ostane...
Ľudia sú presvedčení o tom, aké sú božské a neprekonateľné tvory a pritom sú iba úbohé hračky, ktoré si nevedia dať rady s niečím tak primitívnym ako láska. Nedokážeme ovládať svoje city, panikárime, keď nám láska klope na dvere a sme nešťastní, ak posledný krát stláča kľučku a odchádza. Niekedy sú jej dane nadsadené vyššie ako jej samotná cena, dokáže nám vziať priateľstvo... Nemali by sme si práve tento vzťah vážiť viac ako „posvätnú“ prelietavú lásku? Veľakrát premýšľam nad tým, ako sa môže práve priateľstvo premeniť na lásku a hádam, ako je tomu možné zabrániť. Znie to možno čudne, priznávam, ale chcel by som mať ozajstného priateľa, nie priateľky, pretože tie mám, mám skôr na mysli niečo také, ako býva vo filmoch – každá žena má svojho najlepšieho priateľa, ktorému môže povedať úplne všetko, môže sa s ním rozprávať o svojich vzťahoch, či o jeho frajerkách. Prečo také čosi neexistuje aj naozaj? Keď som mal pocit, že tých priateľov už mám a otvoril som im úplne svoje srdce, zrazu to prestalo byť priateľstvo a po akýchsi dlhších rozhovoroch z nich vyšla – a síce, že akosi za nimi tiež prišla láska. A je po priateľstve, pretože, ako už ktosi povedal – z priateľstva môže vzniknúť láska, ale nikdy to nemôže byť naopak. Výskumy uskutočnené pre moje interné potreby to samozrejme potvrdzujú. Prečo nedokážem prijať lásku, keď ma jej obklopuje také množstvo a túžim iba po tom, aby mi ju dal niekto, kto nemá záujem?
Priateľstvo a láska majú k sebe asi tak blízko, ako láska k nenávisti. Krásne opozitá. Dnes som našiel lístočky so slovami mojej zakopanej lásky. Akýsi návrat do minulosti, chytilo ma opojenie nostalgie... Dnes je asi najhorší deň, mám pocit, že teraz sa na mňa zosypalo už úplne všetko, každučký detail, každé slovo mi duní v hlave, každučký jej dotyk cítim na pokožke, každá rany akoby začala krvácať a ostáva mi už len pár minút, kým sa dostanem do stavu bezvedomia. Čosi ako ticho pred búrkou...
