Nie včerajšok, dnešok je úplne najhorší deň. Už som urobil prvý krok k ukončeniu toho niečoho nedefinovateľného s osobou, ktorú si láska vybrala, spravil som prvý krok po ceste do cieľa, kde cieľom je koniec. Istým spôsobom som zadupal aj pomaly sa vynárajúcu zakopanú lásku späť do zeme. Odhodlal som sa začať budovať novú budúcnosť, nezávislú na minulosti, rozhodol som sa obnoviť vzťahy s ľuďmi, na ktorých som postupom času akosi „zabudol“. Teda, vlastne, zjednodušene povedané, rozhodol som sa dať šancu novej láske, novej osobe, novému príbehu, od ktorého som sa nádejal, že to bude niečo iné...
Viedol som s láskou iba krátku konverzáciu, niečo v zmysle „určite sa to teraz podarí, len sa do toho pusť. Neboj, dôveruj mi.“ Také slová vyriekla a zmizla vzápätí. Teda som veril a dúfal, že to bude pravda. Chyba. Nikdy neverte ničomu, čo priamo nevidíte pred sebou, či nedržíte v ruke. Pretože všetko ostatné je len klam a také veci sú príliš relatívne. A už vôbec neverte ničomu, čo sa prívlastkuje slovami „neviditeľné, nehmotné, všemohúce, duchovné, ideálne“, či tak nejak podobne. A zvlášť ešte pozor, ak sa to dodatkuje aj slovom „nádherné“. Pretože krása je, bohužiaľ, predsa len tiež pojem relatívny. A tým pádom sa mu nedá dôverovať.
Láska sklamala. Ako mnohokrát predtým. Nechápem jej konanie, z hľadiska diplomacie, ak niečo vyvedie, tak by predsa mala byť aspoň chvíľu dobrá a správať sa podľa etikety a až potom sa nenápadne vrátiť do starých koľají. Ale ona nie, niečo sľúbila a porušila to hneď na prvýkrát, ani len nemala najmenšiu snahu o podniknutie hoci malej kamufláže. Naozaj to nedokážem pochopiť.
Ale to je jedno. Podstatné je, že neprišla, a mňa iba utvrdila v mojej mienke o podlosti a falošnosti celej uctievanej lásky. Prečo ma každým dňom presviedča, že v ňu nemám veriť, že sa to neoplatí a jediné, čo táto viera prináša, je bolesť? Namiesto toho, aby agitovala vo svoj prospech, štve si ľudí sama proti sebe. Nepatrí láska na psychiatriu?
Mám zase plakať? Veď už nedokážem. Za čo je toto daň? Čo som komu vykonal také zlé, že si za to musím odniesť takýto trest? V hrudi mám už len zbytky srdca rozorvaného na kusy, v žilách slanú krv a v očiach nekonečnú prázdnotu. Tak toto je výhrou lásky? Dosť úbohé, vzhľadom ku všetkým tým úctam a obetám, ktoré božskej láske skladajú ľudia...
Nikdy som sa ešte necítil tak prázdny, bezmocný a potupený, ako teraz. Keď sa nadýchnete, cítite existenciu niečoho vo svojom vnútri, cítite, že vaše vnútro je niečím vyplnené. A keď sa teraz nadýchnem ja, vnímam iba prázdnotu a cítim, ako sa vzduch prepadáva tým prázdnym priestorom vo vnútri mňa. Láska zo mňa vytiahla úplne všetko, odzbrojila ma, ovládla a zanechala opustené telo napospas svetu. Vzala si úplne všetko. Už nemám dušu...
