Som si istá, že každému z vás napadlo hneď niekoľko vecí, o ktorých by som mohla písať. Mňa tiež – ale chcem sa s vami podeliť špeciálne o jednu skúsenosť, nad ktorou dodnes krútim hlavou.
Slovenská pošta. Predpokladám, že si všetci pamätáte tú nežne ladenú a pekne prepracovanú reklamu, ktorá bežala na obrazovkách okolo Vianoc. Niektoré reklamy v nás proste zanechajú spomienky. Kiež by tak však bolo i v skutočnosti.
Bývam v Trenčíne a ak poznáte Trenčín, pravdepodobne poznáte i Juh – najväčšie sídlisko, kde žije asi tak 15 – 20 000 ľudí. Logicky by sme usúdili, že by to tu malo fungovať ako malé mesto, ale prax je iná. Donedávna tu bolo iba jedno komunistické nákupné centrum, ktoré teraz, na prekvapenie a neuverenie, zrenovovali. V tom komunistickom centre sa nachádzala i pošta. Síce pomerne malá, so starými ošúchanými drevenými skrinkami a zodratou kamennou podlahou, no predsa len bola. A teraz prišla renovácia. Ak tušíte, že pošta zmizla, mýlite sa. Pošta sa iba presunula.
Do novej miestnosti. S dlaždicovou podlahou, krásnymi sklenenými prepážkami, no žiaľ, do takmer o polovicu menšej miestnosti. Architekti to však, chvalabohu, vymysleli tak, že do jednej rady sa vojde asi tak päť ľudí, čo ne v popracovnej špičke nemysliteľné množstvo, preto sa rady po tretej hodine začínajú skrúcať a prepletať – čo v konečnom dôsledku – architektonicky samozrejme nevyzerá až tak zle. To, že dýchate na chrbát piatim ľuďom, medzi ktorými ste uviaznutí, už nie je dôležité. S otváracou dobou do 17.15 si tiež nejako poradíme a v sobotu si privstaneme – paničky pracujú iba do 10.30. A to sme krajské mesto.
Ale o inom som chcela. Vybrala som sa pred pár dňami na hlavnú poštu do mesta poslať balík. Hlavná pošta tiež prešla renováciou v podobe nových prepážok - jediný problém je však v tom, že na ne akosi zabudli dať informácie, čo sa pri ktorej prepážke robí. Ak teda chcete vedieť, kam máte ísť, musíte opäť potlačiť 20kilové dvere, vyjsť na chodbu a pozrieť sa na informačnú tabulu.
Ale ideme teda posielať balík. Najskôr musíte pri príslušnom okienku zazvoniť a čakať, kým príde panička. Prišla asi o dve minúty, nesmierne natešená, že som ju vyrušila a privítala ma vetou „A sprievodku máte?“. Odpovedala som, že nie, načo by mi asi tak doma boli sprievodky? Nato mi oznámila, že balík si musím prebaliť, poslala ma k paničke vedľa a zabuchla okienko.
Panička vedľa bola o čosi milšia – pozrela sa na balík a priniesla mi zozadu škatuľu. Za 18 korún, samozrejme. Dokonca i sprievodku mi podala. Pracne som to do o dva centimetre menšej krabice napratala, zavrela, vypísala sprievodku a pobrala som sa späť k prvému okienku, kde už pani netrpezlivo klepkala prstami a prevracala očami. Balík som jej podala, avšak nebol zalepený.
Pani sa teda načiahla k poličke, vzala lepiacu pásku a nožnice a proces sa začal.
Opäť logicky – balík by sme prelepili po hranách čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie. Nie. Pani začala odstrihávať 10cm dlhé kúsky lepiacej pásky a ukladala ich jednu vedľa zhora nadol. Na niektoré miesta dala dva prúžky na seba, keby náhodou... Keď prešla z ľavej strany napravo, načala škatuľu otáčať a akosi prišla na to, že ešte by sa patrilo prelepiť ju zhora a zdola – respektíve oblepiť všetko okrem adresných údajov. Keď vykonala i tento obrad, konečne odstrihla dlhší kus pásky a prelepila hrany. Po piatich minútach práce mi podala sprievodku a poslala ma k ďalšej pani ju zaplatiť. Je to síce neuveriteľné, ale to bol už posledný zo série procesov sprevádzajúcich poslanie balíka.
Človek by si povedal, že určité inštitúcie by mali fungovať spoľahlivo a rýchlo. Otázka však je, kedy tomu tak naozaj bude, pretože čím viac úprav sa robí, tým horšie fungujú služby. A to sme vraj 21. storočie.
