Hromadný odchod do neba...

Kedysi sa to začalo úmrtiami členov mojej rodiny, teraz sa to začalo znovu. Už nie priamo mne, ale každým týždňom za mnou chodia priatelia a zvestujú mi správy o smrti svojich blízkych. Možno sa ma to netýka až tak priamo, ale niekedy sa takéto veci znášajú asi možno i ťažšie, ako by sa to stalo mne. Nie je vôbec jednoduché nájsť slová, aké povedať priateľom, ktorých sme doteraz vždy vídavali usmiatych a dnes ich máme presvedčiť, že život ide naozaj ďalej... V sobotu preletela svetom správa, že zomrel Svätý otec. Nikdy som k cirkvi nemala príliš blízko, ale tento človek predstavoval i pre mňa čosi viac. Ako osobnosť, ktorá dokázala viesť milióny ľudí a meniť tento svet k lepšiemu. A v tomto mi dá za pravdu asi každý.Pár dní nato prišla SMSka od kamarátky, že jej zomrel deduško. Videla som ho len raz v živote, ale počúvala som takmer pravidelne o tom, aký bol v živote statočný a férový. Jednoducho, správny muž, ktorý si tento život naozaj zaslúžil. Na rozdiel od iných. Ale mne neprináleží právo kohokoľvek súdiť.Čo sa vraví ľuďom v takýchto chvíľach??? Stačí len bezradný pohľad do očí a dotyk ruky, ktorým ich uistíme o tom, že sme stále pri nich? Naozaj neviem...V tejto chvíli sedím pri počítači a počas písania tohto článku v malom okienku sledujem prenos z pohrebu pápeža Jána Pavla II. Je zvláštne vidieť, ako pochovávajú jednu z najväčších osobností tohto sveta a ťažko sa dá predstaviť, čo jeho odchod bude pre budúcnosť ľudstva znamenať. Nikto nedokázal spojiť ľudí tak, ako to práve urobil on.A zároveň myslím na to, že moja najlepšia priateľka práve pochováva člena svojej rodiny. Len málo ráz v živote som ju videla naozaj smutnú. A tento je, žiaľ, jedným z nich. Poznám ju už tak dlho, že mám pocit, ako by sa toto všetko tak trochu dialo i mne. Utešuje ma však jedna skutočnosť: že onen spomínaný deduško odchádza do neba spolu s najmilovanejším človekom tejto planéty. A verím, že ten sa bude oňho dobre starať...