Po útoku na New Yorské dvojičky spred pár rokov akoby sa svet pomiatol. Terorizmus, teroristi, boj proti nemu. Vari to nepočúvame každý deň dokola? Jasné, že terorizmus bol aj predtým. Faktom však je, že po zrútení dvojičiek sa o ňom rozpráva takmer neprestajne. Musí sa. Pretože šlo o Ameriku. A keď sa stane niečo zlé Amerike, musí sa do odplaty zapojiť celý svet. Taký je (nepísaný) zákon.
Napadli sme teda Irak. O dôvodoch, podozreniach, argumentoch a podobne diskutovať už netreba. Čo sa stalo, to sa stalo. Nezmeníme to, ani nikdy nedokážeme potvrdiť či vyvrátiť argumenty, ktoré túto vojnu sprevádzali. Pretože sa, ako „obyčajní“ ľudia, nikdy nedozvieme skutočnú pravdu.
Po dvojičkách prišli útoky v londýnskom metre. Aké boli spojitosti? Kto bol za to zodpovedný a kto za to môže v prvom rade? Ani to sa nikdy nedozvieme. Iba ticho tušíme. Treba spomenúť aj prekazený útok na letisku Heathrow. Tisícky zachránených ľudí a desiatky nových pravidiel, ktoré obmedzujú náš každodenný život. Ak často lietate, viete, o čom hovorím. Poslednou (pravdepodobne však nie úplne poslednou) udalosťou podobného charakteru bol útok na Glasgowské letisko. Priateľ tvrdí (a tvrdí správne), že účelom teroristov nie je pripraviť o život čo najviac ľudí. Účelom je potrestať vlády a činiteľov, ktorí teroristom ležia v žalúdku. Pretože, či chcú, alebo nechcú, vždy sa katastrofa v konečnom dôsledku dotkne ich – oni sú zodpovední za to, že vláda vynakladá nedostatočné finančné prostriedky na ochranu obyvateľov, za to, že policajné zbory nemajú dostatok ľudí, na letiskách nie je dostatočná kontrola. Vinník je vždy, len je niekedy ťažšie ho identifikovať.
A ako dvojičky zmenili náš život? Jednoducho sme opatrnejší. Pozorne sledujeme, čo sa okolo nás deje a kto sa okolo nás pohybuje. Britská polícia bola odsúdená za to, že vytvorila profil teroristov a jednoducho špecifikovala, že najpravdepodobnejšími páchateľmi sú muži tmavšej pleti. Uznávam, že v tom možno nájsť rasizmus, avšak čo je pravda, to je pravda. Štatisticky sa pri útokoch potvrdilo, že „tmavší muži“ boli účastní, resp. zodpovední – tak prečo by sme mali pred touto pravdou zatvárať oči? Je fakt, že nesmieme všetkých hádzať do jedného vreca, pretože to nie je fér. Na mieste je však otázka, či je lepšie byť opatrný (i za cenu rasizmu, ako to niekto nazýva) a možno tak zachrániť životy nevinných ľudí (aj životy ľudí tmavšej pleti), alebo či je lepšie byť flegmatický (pretože rasizmus nepoznáme) a možno tak ohroziť životy nevinných. Priznám sa, že ja odpoveď neviem, iba chápem, ako britská polícia v tomto prípade zmýšľa.
Zodpovedne však môžem povedať, že mám strach. A pravdepodobne nie som sama. Nikdy som nebola ustráchaným dievčatkom, iba mám v súčasnosti vyzretejší pocit zodpovednosti za vlastný (a nielen vlastný) život. Keď idem londýnskym metrom, nastupujem do krajného vozňa, pretože tam je najmenšie riziko vybuchnutia bomby. Nemám rada preplnené priestory, na veľkých podujatiach sa vždy nervózne rozhliadam, kto sedí vedľa mňa a keď vidím niekoho potmavšieho, pozorne sledujem, ako sa správa, čo drží v ruke, aký výraz má na tvári... A verím ženskej intuícii. Ak sa mi niekto nepáči, jednoducho vystúpim, nenastúpim alebo sa vzdialim. Better to be safe than sorry.
Takže toto je dôsledok zrútenia dvojičiek. Každodenné opatrenia, ktoré nám komplikujú život. Pravidlá, kedy si so sebou nemôžeme vziať vodu do lietadla či na koncert, nemôžeme si odložiť batožinu v úschovniach, pretože sú väčšinou zavreté. Z bezpečnostných dôvodov. A Američanom musíme poskytovať svoje odtlačky prstov, keď žiadame o víza... Prečo ale oni nemusia? Kde je tá toľko hlásaná spravodlivosť a rovnosť?
Príde mi absurdné, že namiesto toho, aby sa situácia riešila z najvyšších miest (čiže odtiaľ, kde vznikla – čo všetci vieme, len to nikto nepovie nahlas), rieši sa od konca. Vynakladajú sa milióny a milióny na prehnané (?) bezpečnostné opatrenia namiesto toho, aby sa veci začali riešiť mierovou cestou. Podnecujeme nenávisť medzi rasami namiesto toho, aby sme sa snažili o vzájomné pochopenie. A za to všetko niekto môže. Tí hore, pretože nekonajú, resp. konajú nie správne. Médiá, pretože zveličujú, zaujímajú strany a často, za účelom nárastu predaja, prinášajú ľuďom správy, ktoré buď nie sú pravdivé, alebo zdeľujú len časť pravdy, vzbudzujú u obyvateľov strach, neistotu a pocit vyhľadávať a robiť veci, ktoré by inak nehľadali a nerobili. A môžeme za to i my sami. Často sme totiž ľahostajní a namiesto činov máme iba ústa plné slov. A tak akceptujeme všetko, čo sa okolo nás deje.
