Prvý raz som si to uvedomila dnes, keď som videla tatina vynášať do smetí moju prvú detskú lampu. Takú kovovú, bielu, s otáčacou hlavičkou. Ako dieťa som sa vkuse hrala s tým čiernym kĺbikom a nakoniec nejak vypovedal svoje služby a držal už len na pekné slovo. Po nejakej dobe sa záhadne stratila na bližšie neurčené miesto a mala som možnosť ju znovu (a posledný krát) vidieť až dnes. Ja viem, že je to iba lampa, rovnaká ako milióny iných lámp na tomto svete, ale aj tak bola moja. Môj kúsok detstva.
Priznám sa, nie veľmi rada dostávam šperky od babičiek z jednoduchého dôvodu: stále akosi nechápu, že zlaté prstene s obrovskými krvavými kameňmi už dnes príliš nie sú v móde.
Práve preto ma trošku vyviedlo z miery, keď som medzi darčekmi zbadala škatuľku, ktorá sa veľkosťou i farbou nápadne podobala na tie ostatné škatuľky, do ktorých v zlatníctvach balia prstene. Nemýlila som sa. Alebo nie až tak úplne.
Otvorenie škatuľky som si nechala na záver. Očakávajúc onen spomínaný červený kameň som strhla baliaci papier a pomaly som otvorila škatuľku. Vlastne som tých pár sekúnd intenzívne premýšľala, čo malo znamenať, keď babička povedala, že darček mám od nej a od deduška (ktorý je už viac ako desať rokov mŕtvy). Pochopila som veľmi rýchlo...
V mäkkom molitane, či ako sa to volá, bol uložený snubný prsteň, ktorý kedysi patril babičke. Tých pár sekúnd som naň hľadela som zatajeným dychom a nevedela som nájsť vhodné slová, ktoré by sa v danej chvíli patrili povedať. Jednoducho tam bol symbol čohosi veľkého, vzácneho, vznešeného, symbol ukážkového manželstva, znak neopakovateľnej lásky. Rodinný šperk, ktorý sa zvykne dediť z generácie na generáciu. Zlatý s briliantíkmi a malou perličkou uprostred. Taký, aký zvykneme vídavať v starých filmoch.
A teraz patril mne...
Vždy som ostávala tak trochu zarazená a zmätená, keď sa ženy v hollywoodskych filmoch rozplakávali nad rodinnými šperkami dostávajúc ich do daru. Dnes som to pochopila. Darovali mi totiž dôveru a symbol niečoho z minulosti, čo mám jednoducho posúvať ďalej a raz ho odovzdám ja svojej dcére alebo vnučke. Zvláštna predstava.
Ale vo mne sa niečo naozaj zlomilo. Ešte neviem, čo presne sa so mnou stalo, ale určite na to v najbližších dňoch prídem. Je to, ako keby mi dali do rúk zodpovednosť. Toho sa trochu bojím...
Utešuje ma však jedna vec: dostala som aj tortu, na ktorej bola urobená dvadsiatka a sviečka bola v tvare usmiateho farebného šaša, čo vyznelo trochu komicky :) Ale mne sa to páčilo. Možno preto, že i vďaka tomu ešte stále môžem ostať tak trošku dieťaťom...
A, hádajte, čo som si želala...? :)
