Na jeseni je krásna tá neskutočná predstavivosť, ktorú nám ponúka. Desiatky farieb všade okolo nás prelínajúce sa s tou jedinou, šedou.
Tmavé a ťažké mraky zatienili slnko a najradšej by aj nás a vôbec všetko živé zmiatli z ulíc a zahnali prezimovať do našich príbytkov. A my naďalej odolávame a zvádzame s dažďovými kvapkami nekonečnú vojnu. Dokonca i vietor provokujeme púšťaním si šarkana. My proste vždy všetko robíme naopak...
Padáme ako suché listy zo stromov. Padáme na zem a všetci po nás s radosťou šliapu. Nám to však nevadí a na oplátku si šepkáme svoje vlastné tajomstvá, ktorým ostatní nerozumejú. Nechápu šušťanie...
Izbou sa rozlieha vôňa teplého čaju a do ticha zasahujú tóny večne živého jazzu. Mlčky sledujem z okna svet okolo a premýšľam, koľko ľudí ešte má podobné myšlienky ako ja. Kde vlastne si???
