Lenže všetko má niekde svoj „háčik“. Premýšľali ste niekedy o tom, aký by bol svet bez rozprávok? Čo by sa stalo, keby tieto kúsky dobra, prechádzajúce medzi generáciami jednoducho ZMIZLI? Čo by to urobilo s nami, s našimi deťmi a ich deťmi? Na čom by vyrastali a ako by sa učili chápať svet?
Ja viem, že k tomu pravdepodobne nikdy nedôjde. A to je dobre. Čo ma však desí je skutočnosť, že v rozprávkach sa objavuje čoraz viac násilia, zla, intríg a klamstiev a často nadobúdam pocit, že rozprávkari dnešnej doby sú trochu zvrátení.
O Harrym Potterovi som chcela... Ak ste ho ešte nečítali a máte to v pláne, ďalej už radšej v tomto článku nepokračujte. Nechcem totiž pokaziť vaše prekvapenie a dojmy.
Keď sa vás niekto spýta, ktorú postavu považujete za najobľúbenejšiu, najdôveryhodnejšiu a najsympatickejšiu, koho si predstavíte? Nemýlim sa, ak budem tvrdiť, že ich bude hneď niekoľko a nebudete si môcť vybrať, však? A nebudem sa mýliť ani vtedy, ak poviem, že jednou z nich bude definitívne fantastický a priateľský riaditeľ Dumbledore, však?
Na otázku „prečo práve on“ odpoviem nasledovne: pretože je ako druhý otec. Každý, kto Harryho čítal a vžil sa do deja natoľko, že mal pocit, že je to skutočný svet, vie, o čom hovorím. Fakt je, že Harry vás chytí buď úplne, alebo vôbec. A preto ak sa už raz do sveta dostanete, je ťažké z neho vyjsť. A úplne nemožné dostať sa odtiaľ bez následkov, ktoré zanechal na vašej duši. Hovorím o fantázii, ktorá je až tak neskutočná, že nám miestami pripadá normálna. Hovorím o emóciách, ktoré pociťujeme počas deja, o napätí, šťastí a smútku, ktoré sa striedajú v pravidelných intervaloch. Ale hovorím najmä o charakteroch, ktoré sú (žiaľ alebo vďakabohu) silnejšie, ako charaktery skutočných ľudí okolo nás.
Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore pôsobí od začiatku ako vznešený a múdry starček. Ako Dedo Vševedo, alebo ktokoľvek iný, kto vám príde na um. No na druhej strane je od tých iných odlišný – svojou nekonečnou rozvážnosťou, úprimnosťou a zodpovednosťou za dobro druhých. Čo ho však skutočne determinuje, je jeho láskavosť a dobrota, ktorou obdarúva ostatných a robí svet krajší a vyrovnanejší. Priznajte sa, kto z vás v stave eufórie neprežíval celý dej a osudy postáv so zatajeným dychom? Kto z vás nepremýšľal o tom, ako byť aspoň z polovice tak múdry a dobrý, ako Dumbledore?
Priznám sa, že v dobách, keď som žila na Rokforte, bol Dumbledore ako môj otec. Jednoducho mi bol vždy najbližší a zo všetkých najsympatickejší a dodnes sa zamýšľam nad tým, prečo takých ľudí nie je v skutočnom svete viac. O čo by tu bolo krajšie... Dumbledore jednoducho poskytoval pocit istoty, bezpečia a lásky a to je pre čitateľa najsilnejším putom, ktoré ho s knihou spája.
Čo sa však s čitateľom stane, keď sa zrazu tieto putá roztrhnú? Dodnes si pamätám, ako mi zovrelo žalúdok, keď vo štvrtom dieli zomrel Cedric. Bol síce trochu „mačo“ ;), ale to nič nemenilo na veci. Jednoducho bol jedným z tých dobrých a to je vždy smutné. Je zvláštne, ako rozdielne čitatelia dokážu prežívať smrť tých dobrých a tých zlých. Nie je to o tom, že by sme boli škodoradostní (možno iba niekedy), ide skôr o pocit, že ak umrie niekto zlý, znamená to o prekážku menej na ceste za šťastím tých dobrých. Alebo minimálne aspoň satisfakciu za utrpenie, ktoré dobrým spôsobili zlí.
A najsilnejší moment? Predsa Dumbledorova smrť. Hoci som už dospelá, priznám sa (a bez hanby), že tú pasáž som musela čítať asi na šesťkrát, pretože som sa vždy rozplakala ako malé dieťa. Stále a stále som tomu nechcela veriť a jednoducho som si odmietala pripustiť fakt, že Dumbledore by mohol umrieť. Veď on bol predsa tým tichým tieňom, ktorý bojoval a sprevádzal po celý čas Harryho. Ako teda Joanne mohla nechať Dumbledora zomrieť???
Dodnes si presne pamätám ten pocit úzkosti, ktorý som prežívala pri čítaní posledných strán knihy. Bolo to, ako by zomreli všetky princípy, ktoré nám odmalička vštepovali ľudia okolo nás, všetka nádej, ktorá ešte tento svet drží na nohách. Bolo to, ako keby sa zem prepadla na samotné dno pekla a zrútili sa všetky ideály, na ktorých som rástla a pre ktoré som bola rozhodnutá žiť. Dumbledore bol symbolom spravodlivosti a v tom momente to bolo, ako keby spravodlivosť na tomto svete raz a navždy prestala existovať...
Myslíte si, že rozprávky sú ešte stále rozprávkami, keď sa v nich nachádza toľko zla? Ako môže byť rozprávka rozprávkou, keď ľudí dokáže rozplakať a berie im ideály? Veď rozprávky sú tu na to, aby nás posilnili, keď to potrebujeme a potešili, keď sme smutní. Alebo len pobavili, keď sme veselí. Harry Potter rozprávkou je, no nie tou klasickou. Alebo možno to len ja vidím zle a súčasné rozprávky sú iba odrazom krutej súčasnej reality.
V rozprávkach sú však situácie, momenty, obrazy a najmä postavy, n ktoré z určitých dôvodov nikdy nezabudnem. Nie je ich veľa, no o to silnejšie spomienky mám na tých zopár vybraných. Boli niečím špecifické, výnimočné a už nikdy nikto nevytvorí nič, čo by ich mohlo z môjho srdca vymazať. Albus Dumbledore bol hrdinom, ktorého si budem vždy pamätať pre to, aký bol a čo robil. Bol postavou vážnou i zábavnou a bol jednoduchom príkladom človeka – takého, akým by sme sa mali postupne stávať všetci. Nech odpočíva v pokoji na obraze...
