Zeniem sa dolu anglickymi kopcami a svet, farby, ludia… vsetko sa zda byt zrazu take jednoduche. Myslienky odlietaju do dialky na kridlach vazky a praskaju ako bubliny na blankytnom, slnkom presvietenom pozadi. Ako bubliny, ktore sme vyfukovali kedysi ako deti zo socialistickych bublifukov.
Pri pohlade na pastviny plne ovci a koni mi akosi chybaju zajace poskakujuce po zasnezenych poliach, ktore vzdy vidavat na ceste vlakom z Trencina do Trnavy. Chyba mi domov. A chybate mi vy vsetci. Ti, torych mam rada. Po vetre, sustiacom okolo mna, posielam vam svoju lasku.
Den. Nekonecna pavucina dobrych i zlych nitiek. Prave to je na zivote to najkrajsie – ked dokazeme pomocou zla ocenit dobro, ked mame svoje sny, ktore sa stavaju nasimi najblizsimi ci najvzdialenejsimi cielmi. Dni, kedy je vsetko proti nam a staviame sa na hlavu, aby sme dokazali zmenit svet. A dni, kedy zrazu dokazeme chapat stastie a dakujeme Bohu za kazducky jeden den, ktory mozeme stravit na tomto svete.
Anglicke kopce a zelene listky na pomaly sa prebudzajucom strome. Zelena trava. Vsetko je ako sen a predsa je to iba realita...
