Tibetská otázka začala už v roku 1949, keď si Ľudová oslobodenecká armáda na čele s Mao Ce-tungom podrobila celú kontinentálnu Čínu. Jeho cieľom bolo nahradiť starý systém komunistickým režimom a vytvoriť systém novej moci, navonok prezentovaný ako vláda ľudu, de facto autoritatívny režim. Funkcia predsedu vlády pre Mao Ce-tunga spolu s velením armády jeho autoritárstvo posilňovala.DneNapriek mladému veku sa 14. dalajláma, ako 15-ročný, ujal duchovno-svetskej autority v Tibete a prevzal politickú moc. Ústredná vláda v Pekingu a tibetská miestna moc (5 splnomocnencov vymenovaných 14. dalajlámom) spoločne podpísali 23. mája 1951 dohodu známu ako Dohoda 17 bodov, ktorá mala zaviesť mierové opatrenia na tibetskom území.
10. marca 1959 sa vyhrotila situácia v Tibete natoľko, že viac ako 300.000 Tibeťanov z obavy o život dalajlámu obkľúčilo palác Norbulinka. Stupňujúce sa napätie pokračovalo pochodom viac ako 5.000 tibetských žien ulicami Lhasy 12. marca s transparentami nárokujúcimi nezávislosť. Čínska armáda postupne obkľučovala mesto Lhasa a 21. marca plnou silou zaútočila na palác Norbulinka, ako aj na ostatné úrady a kláštory. Pri útoku zahynulo viac ako 86.000 Tibeťanov. Do exilu bol nútený odísť 14. dalajláma, ktorý v preoblečení za vojaka 17. marca ušiel do Indie. Odvtedy žije v severnej časti Indie, v meste Dharamsale, ktoré je centrom Tibetskej exilovej vlády.
Čína vyhlásila Tibet za neoddeliteľnú súčasť územia Číny. Za jeden z hlavných problémov označila dalajlámu. Nie ako duchovnú, ale ako politickú autoritu, ktorá podnecuje Tibet k osamostatneniu. Čínska strana považuje 14. dalajlámu za utečenca a rozvracača jednoty čínskeho územia. Potrebu riešiť tibetskú otázku si uvedomuje aj Peking. Prostredníctvom hospodárskej pomoci, rozvoja a sociálnych výhod sa snaží upevniť svoju moc v Tibetskej autonómnej oblasti. Kvôli zväčša ekonomickým výhodám nastalo etnické premiešavanie Tibeťanov a Číňanov a stále stupňujúca asimilácia tibetského obyvateľstva. Práve tento fakt pretvára historické špecifiká tibetského etnika. Mení sa kultúra, náboženstvo, mení sa ich identita. Svoju moc potvrdzuje čínska strana políciou a vojskom, prítomnými v tejto autonómnej oblasti
Rozdielnosť vnímania ľudských práv Čínou a demokratickým svetom neumožňuje nájsť konštruktívne riešenie. Už vôbec nie podľa porekadla: Aj vlk sýty, aj ovca celá. Bohužiaľ. Napriek tomu, že podľa Human Rights in China musia byť ľudské práva univerzálne rešpektované, zostávajú v kompetencii danej krajiny. Podľa tohto dokumentu je potrebné brať do úvahy historické a národné zvláštnosti a tiež špecifiká tzv. tretieho sveta. Právo na existenciu je kardinálne právo každého jednotlivca. Od tohto práva Čína odvíja všetky ostatné práva (sociálne, kultúrne, ekonomické, politické a pod.) súvisiace so zabezpečovaním životných potrieb. Avšak aplikácia týchto práv je podmienená stabilitou (politickou, ekonomickou či sociálnou) danej krajiny. Všeobecná deklarácia ľudských práv toto podmienenie nepozná. V druhom článku deklarácie sa hovorí o nemennosti práv bez ohľadu na politické, právne i medzinárodné postavenie krajiny. Čínska argumentácia o procese vývoja ľudských práv, ktorá je podľa nej nevyhnutná v rozvojových krajinách (t.j. krajinách, kde ekonomické reformy prebiehajú), bola prirodzená aj pre teraz vyspelé krajiny. Vyvstáva otázka, či je potrebné vynájsť koleso, ak už je vynájdené a odskúšané. Obavy z možného demokratického posunu v Číne a následnej zmeny režimu sú silnejšie než medzinárodný nesúhlas s princípmi uplatňovania ľudských práv. Čína, vedomá si svojej vzrastajúcej moci a vplyvu, je presvedčená o zvrchovanosti krajiny nad ľudskými právami. Peking razantne odmieta medzinárodné snahy zasahovať do spôsobu uplatňovania ľudských práv na jej území, pretože to chápe ako zásah do zvrchovanosti krajiny.
Úplna verzia článku Tibetská otázka slovenskými očami
