Kým v Čine sa finančný postih realizuje vyrubením poplatku - akousi náhradou sociálnych nákladov štátu, na Slovensku sa to uskutočňuje priznávaním nižšieho rodičovského príspevku.
Najväčší rozdiel je však v tom, že kým čínske opatrenia sú terčom kritiky mnohých organizácií na ochranu ľudských práv, na Slovensku sa každý tvári, že je všetko v najlepšom poriadku, v súlade s bezchybnou demokraciou a hlásením sa väčšiny obyvateľov ku kresťanským hodnotám.
V posledných rokoch realizovalo ministerstvo práce spolu s poslancami NRSR opatrenia, ktoré zásadne zmenili povahu rodičovského príspevku.
Kým pôvodne mal RP povahu paušálnej náhrady ušlej mzdy z dôvodu celodennej starostlivosti o malé dieťa (z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky), po úpravách má povahu príspevku štátu na (čiastočnú) úhradu nákladov spojených s touto starostlivosťou.
Vypláca sa teda nezávisle od toho, či rodič stráca nejaký príjem prerušením zamestnania (resp. nemožnosťou zamestnať sa) alebo nie.
Principiálne by na tom nemuselo byť nič zlé, keby autorom zmien - úmyselne alebo nedopatrením - neušla jedna zásadná vec, že pri takomto charaktere rodičovského príspevku, má byť jeho výška úmerná počtu detí, o ktoré sa rodičia starajú.
Novela toto ignoruje, výška rodičovského prískevku je stále rovnaká, podmienka je len starostlivosť o dieťa do troch rokov - na počte nezáleží.
Rodičia, ktorí rok po narodení dieťaťa majú ďalšie dieťa, tak dostávajú rodičovský príspevok len 4 roky.
Naopak tí, čo s narodením druhého dieťaťa počkajú 3 roky dostávajú rodičovský príspevok 6 rokov (s výnimkou prvých polrokov, kedy sa spravidla vypláca materské (zo sociálneho poistenia).
Rozdiel je teda v dvojročnom objeme tejto dávky: 2 * 12 * 4 230 Sk/mes. = 101 520 Sk (v súčasných cenách).
Nové pravidlá tak vytvárajú obrovský finančný tlak, na to aby si rodičia narodenie druhého (ďalšieho) dieťaťa odložili na neskôr, čo v prvom rade znamená podporu používania čo najspoľahlivejšej antikoncepcie.
V nejednom prípade to však môže prispieť aj k rozhodnutiu riešiť „nevhodne načasované“ tehotenstvo interrupciou.
Väčšina rodičov si neplánuje narodenie detí s veľmi krátkym odstupom. Zároveň sa však tomu viacerí až tak rezolútne nebránia, a tak rodiny s takýmito deťmi nie sú až takou zriedkavosťou.
Tieto rodiny sa potom spravidla stávajú aj najviac prístupnými pre rozhodnutie mať neskôr ešte i ďalšie dieťa.
Naopak, rodiny, v ktorých sa narodenie druhého dieťaťa oddiaľuje, majú dnes nezriedka tendenciu ostať pri tom jednom dieťati - aj keď pôvodne počítali najmenej s dvomi (napr. v dôsledku privyknutia na možnosti, ktoré si môžu s jedným, už nie tak malým dieťaťom dovoliť).
Je zrejmé, že nové pravidlá priznávania rodičovského príspevku majú nesmierny vplyv na potlačenie prvých typov rodín a podporu tých druhých.
To však nijak nekorešponduje s potrebou riešenia súčasných populačných problémov, ktoré by si vyžadovali skôr opačný postoj.
Zodpovední však zrejme nemajú záujem.
Ani zvýšenie rodičovského príspevku v Českej republike na 7 400 Kč/mes., im zrejme neprivodilo myšlienku, že na Slovensku by takúto výšku príspevku mohli mať aspoň rodičia, ktorí sa starajú o dve deti (mladšie než tri roky).
A ani to, že niektorí - ku kresťanstvu sa najviac hlásiaci politici - dali v poslednom čase problémom svedomia maximálnu prioritu (napriek tomu, že biskupi ich vyzvali na riešenie sociálnych problémov) ich neprimäla prehodnotiť zákon, ktorí vo viacerých prípadoch rodičov neodmietajúcich neplánované skoré opakovanie tehotenstva riešiť interrupciou, podporuje ich rozhodnutie pre takéto „presunutie“ tehotenstva bonusovaním až v stotisícovej výške.
