POÉZIA. „Keď som mal pätnásť rokov a chlapci začínali písať ľúbostné básničky dievčatám, vtedy som poéziu neznášal. Neznášal som povinnú literatúru a všelijakých Seifertov a Nezvalov,“ spomína. Nádejný básnik si začal písať postrehy a prvé verše na patológii, kde si „odkrúcal“ civilnú službu. „Keď som si ich spätne pozeral, zdali sa mi čítavé a melodické. Čo tak urobiť z nich nejakú politickú či sociálnu poému?“ pýtal sa. Svoje prvé pokusy Hejátko čítal kolegom, ktorí boli literárni analfabeti, chalani z učňoviek, murári, tesári. Nikdy k poézii žiadny vzťah nemali, ale počúvali a zdalo sa, že ich to oslovuje. A tak písal ďalej. Na prelome tisícročí zistil, že básní má v zásuvke skoro dvesto a dá sa z nich vybrať polovica na básnickú zbierku. „Stále som si však hovoril, že je to príliš idealistický plán. Sám som peniaze nemal a nevedel som ani, kto by to mohol vydať. Nakoniec som si zobral tých sto básní a vyrazil som na cestu po vydavateľstvách. Nikde mi nepovedali, že by boli zlé. Skôr to boli výhovorky, že im nezapadám do edičného plánu. Ale ako sa hovorí, pod lampou je najväčšia tma. V Třebíči, ktorý mám dvadsať kilometrov od domu, je malé alternatívne vydavateľstvo, ktoré prejavilo záujem o vydanie zbierky. A Hlenobytí bolo na svete,“ vysvetľuje Hejátko. Hlenobytí je slovo, ktoré sám vytvoril a podľa neho symbolizuje dnešný život, teda „bytí v hlenu“.Prvý náklad Hlenobytí bol päťsto kusov. Vo vydavateľstve mu na rovinu povedali, že nevydajú veľký náklad, čo ani nečakal. V roku 2003 bola reedícia, ktorá sa ešte predáva. Druhá zbierka, Tanec kostlivcov, už bola o niečom inom. Autor mal na ňu menej času, ale básne v nej sú už vyzretejšie. Jej prvý náklad bol tisíc kusov. !A prečo poézia? V piatich veršoch môžem vyjadriť to, čo stovkami viet v beletrii. A prečo sociálno-politická? Priznávam, aj keď by som nemal, že to bol trochu propagandistický ťah. Navyše neviem o inom českom básnikovi, ktorý by v tých časoch (2002) písal podobný štýl poézie. Bol som si taký istý tou definíciou, že som ju tam dal. Nemusí v Hlenobytí byť, ale dal som to tam pre menej chápavých,“ smeje sa. Je presvedčený, že táto doba potrebuje básnikov, ktorí by upozorňovali. „Doba, ktorá povie, že sociálno-politických básnikov nepotrebuje, ich potrebuje dvakrát viac,“ tvrdí básnik. Keď napísal Hlenobytí, pýtali sa ho ľudia, prečo píše to, čo píše. „Nedávam rozhrešenie ani neponúkam možnosti, ale hovorím to, čo si myslím a čo cítim. Upozorňujem, že nie je všetko tak, ako by malo byť. A to sa nikdy nebude masovo predávať,“ upozorňuje.UMENIE. Umenie je podľa Hejátka duševná potrava, ktorú musí človek prijímať a bez ktorej sa nedá žiť. „Kultúra má dve úrovne. Prvá je mainstream a druhá underground. Ten existuje aj dnes, aj keď sa o ňom hovorí málo. Už tu nie sú také výrazné osoby či skupiny ako boli Plastici. Ako sa skončila éra komunizmu, tak prestal záujem aj o nich. Underground už nie je taký populárny, pretože sa stratil jeho pôvab zakázanej kultúry. Verím však, že raz bude taký spomínaný ako underground zo 70. rokov. Budeme spomínať na to, že tu boli ľudia, ktorí mali čo povedať a my sme ich nepočúvali,“ uvažuje.Hovorí, že umenie má zmysel iba ako umenie. „Nedá sa čakať od umenia, že prinesie zmenu. Piesňou alebo básňou nezmeníš svet. Môžeš však zmeniť myslenie ľudí. Ale táto skupina je veľmi malá, pretože by to tu vyzeralo inak. Takže skôr vyrastie z tŕňa kvet, ako by mala báseň zmeniť svet,“ tvrdí Hejátko. Úlohou umenia je zabávať, učiť a aj provokovať. Dnešnou primárnou úlohou umenia je podľa neho ľudí zabaviť tak, aby pri tom nemuseli rozmýšľať. Zábava je o nepremýšľaní. „Preto dnes letia reality šou, ľudia sa radi pozerajú na to, čo robia iní a radi si predstavujú seba v tých situáciách. Je to istý typ voyerizmu alebo verejný mediálny exhibicionizmus. To však nikdy nebude umenie,“ uvažuje.AUTORSKÉ ČÍTANIE. Každý druh umenia má svoje prezentácie. V literatúre sú to práve čítania. V literárnych kaviarňach, prednáškových sálach, krčmách či kulturákoch. V Česku sú úplne bežné. „Pozývajú si ma do rôznych podnikov a mnohí ľudia si povedia: Bude tu ten Hejátko, najopírsingovanejší a najpotetovanejší Čech, poďme sa na neho pozrieť. A po piatich minútach niektorí zistia, že im mám čo povedať. Je pravda, že na čítania chodí 20 až 30 ľudí, ale tí prišli počúvať. Budem idealista a verím, že si niečo z toho aj zapamätajú,“ dúfa.Pri jednej zo svojich ciest sa dostal aj do väzenia v Sabinove. „V roku 1996 som tam hral ešte so svojou kapelou Agony Conscience na Šariš death metal feste. Zoznámil som sa s človekom, ktorý pracoval ako dozorca v sabinovskej base. Po čase vyšla v mojom vlastnom náklade štvrtina Hlenobytí - bolo to len pre priateľov. A tomuto dozorcovi sa to dostalo do rúk. Bol to človek sčítaný a ozval sa mi, či neprídem niečo prečítať väzňom. Vtedy som fakt iba začínal a mal som predtým možno dve čítania. Ale zobral som to. Väzni ma prijali dobre, bolo to pre nich akési vytrhnutie z väzenského stereotypu. Bolo ich v jedálni asi šesťdesiat. Vtedy som ešte nemal žiadne tetovanie, len pírsing a vlasy po pás. Ja som bol zaujímavý zjav pre nich a oni pre mňa. Dokonca som mal standing ovation, čo ma mi stalo odvtedy možnoraz,“ spomína.KRYL. Karla Kryla považuje Hejátko za svojho duchovného otca, za otca, ktorého v podstate nikdy nemal. „Ovplyvňoval literatúru, hudbu, politiku a myslenie ľudí, aj keď bol dvadsať rokov preč. Ale ľudia pomaly na neho zabúdajú a on tu dnes tak neskutočne chýba,“ hovorí.A čo by robil Kryl, keby ešte žil? „Asi by sa zabil. Rozhodne by to bol jeden z najneobľúbenejších ľudí v tejto krajine. Veľa kritikov by mu určite hovorilo, že keď je taký chytrý a taký kritický, nech si to ide skúsiť do politiky. Ja však chcem veriť tomu, že by v politike nebol,“ konštatuje. Je presvedčený, že Kryl by nemal trvalé bydlisko na území Českej republiky, ale buď na Slovensku alebo by ostal žiť v Mníchove. „Určite by bol veľmi nešťastný. Bol básnikom, bol svedomím národa. Ale ľudia už nechcú počúvať svedomie, teda Kryl je aj po svojej smrti nepohodlný. V súčasnosti je nedostatkovým tovarom, aj keď ho kúpiš v každom supermarkete,“ uzatvára.TETOVANIE. Začal s ním pred šiestimi rokmi. „Tetovanie sa mi vždy páčilo ako vyjadrenie svojho ja, svojich myšlienok, a najmä nemenných myšlienok. Vždy som si vážil nemennosť. Čítal som knihu od nemeckého etnológa Christiana Rätscha, v ktorej sa zmieňuje o tetovaní afrických šamanov. Kniha má možno tristo strán a on o tetovaní píše v troch vetách. Pritom všetko podstatné v nich povedal, takže nechápem, o čom roky píšem (smiech). Tvrdí, že tetovaní sú ľudia, ktorí sú verní pravde. A to je to najpodstatnejšie. Pretože, keď sa rozhodneš dať sa tetovať, musíš byť sakramentsky presvedčený, že si za tým budeš stáť aj po rokoch,“ vysvetľuje. Dnes má tetovanie na väčšine tela a k tomu desiatky pírsingov. „Postupom času som si povedal, že prečo z toho niečo nemať? Dnes to priznávam. Ale teraz, keď už mám za sebou dve zbierky, ďalšie dve knihy mám rozpísané, tak ma to trochu mrzí. Stáva sa mi, že keď sa niekto o mňa zaujíma, tak len pre to, lebo som potetovaný a nezaujímajú ho moje názory,“ hovorí. Vie o ľuďoch, ktorí sa chystajú zaútočiť na jeho pozíciu najpotetovanejšiehoČecha. „Rád im ju prenechám,“ usmieva sa.Ľudia sa za ním otáčajú a pozerajú na neho ako na zvláštny zjav. Niekedy mu lezie na nervy, ako na neho zízajú. Nemá pocit, že ho sloboda obmedzuje? „Obmedzuje ma to do tej miery, do akej sa nechám. Niekedy je to iba momentálna záležitosť. Stála záležitosť je to len z hľadiska tých druhých. Viem, že mám veľa obmedzení a je to kvôli výzoru. Ale snažím sa nevnímať to. Uznávam, že na ceste za slobodou som zistil, že mi to prináša obmedzenia, ale s tým nič nenarobím. Išiel som za svojím cieľom a svojím snom a táto cesta ma v demokracii obmedzuje,“ smeje sa. Často sa ho niekto pýta, či si nemyslí, že urobil chybu. „Vždy opakujem, že nie. Naopak, rozmýšľam o tom, kedy nastane okamih a na mojom tele nebude ani kúsok biely,“ hovorí.DEMOKRACIA. „Mám pocit, že sa demokracia ako taká vyčerpala,“ myslí si Hejátko. Demokracia sa podľa neho nevyhnutne spája s kapitalizmom a Slovania boli vždy skôr ľavicovo orientovaní. „Na východ od nás vždy fungoval systém jedného silného pána. Tak si myslím, že najlepšou demokraciou je monarchia,“ usmieva sa. Spájajú sa politické strany, ktoré sú z opačných koncov politického spektra, len aby sa dostali k moci. Rozdiel medzi ľavicou a pravicou sa stráca a volič už nie je dôležitý. „U nás momentálne funguje socializmus s kapitalistickou tvárou. Ako chceš v štáte, kde bol každý desiaty dospelý člen strany, tvoriť demokraciu?“ pýta sa.Najväčší nedostatok vidí v totálnej absencii strednej triedy. „Máme extrémne bohatých a ten zvyšok. Pred rokom 1989 stredná trieda bola. Boli to ľudia, ktorí dostali po škole slušné zamestnanie a neskôr aj byty a založili si rodiny. To sa však stratilo,“ konštatuje. Nemyslí si, že je v Česku či na Slovensku je demokracia. „Môžeš hovoriť, čo chceš, ale nikto ťa nepočúva. A tí, čo ťa počúvajú, ťa počúvajú s úškľabkom a stále si zapisujú, čo si povedal. A raz sa ti to môže vrátiť. Stále je tu priveľa boľševikov a nie je dôležité, na ktorej strane spektra sú, je to o myslení,“ dodáva Hejátko.DISIDENT. Raz ktosi o Hejátkovi napísal, že je novodobý disident. „Moje disidentstvo je dané mojím spôsobom života. Umelec by mal byť dôveryhodný najmä svojím spôsobom života. Nikdy som veľmi neveril spisovateľom či hudobníkom, ktorí písali depresívne a bezvýchodiskové diela a pritom sa do svojich pracovní a ateliérov vozili na bavorákoch. Ja tvorím v prostredí, o ktorom píšem, s problémami, ktoré sú podobné ako problémy v sedemdesiatych rokoch. Nenaháňajú má síce eštebáci, ale mám problém nájsť si vydavateľa, vedieť sa predať. Cítim sa na okraji spoločnosti a vyhovuje mi to. Inak by som to zmenil,“ hovorí.ZÁVER. Nikdy sa nezmieril s rozdelením spoločného štátu. „Slovensko má samozrejme právo byť autonómnym celkom, pre mňa však zostane navždy súčasťou Československa,“ presviedča. Chodieva k nám niekoľkokrát za rok, najmä na tetovacie salóny a občasné autorské čítania. Je to prevažne Bratislava, ale plánuje spoznávať Stredné Slovensko. Ako hovorí, nielen kvôli novým miestam, ale aj kvôli inšpirácii.Dnes Hejátko dokončuje tretiu zbierku básní Pomníky z asfaltu a filozofickú esej Spevy kostlivcov. Začal opäť navštevovať svojho tetovača a necháva si vyplniť nepotetované miesta na tvári. Napriek tomu, že sú jeho básne dosť depresívne a občas spomína samovraždu, má život rád. Uvažuje, že po smrti predá svoju potetovanú kožu. Vo svete sa pomaly tento biznis rozbieha a Hejátkovo telo rozhodne je umeleckým dielom.
