Pochopím nostalgiu starcov za režimom spred roku 1989. Všetci sme si boli na oko rovní, v obchodoch bolo relatívne dosť tovaru, platy stačili na normálny život. Že bolo treba držať hubu a krok? To v podstate mnohým vyhovovalo, aspoň nemuseli mať vlastný názor a o všetko sa postarala všemocná strana. Že sa nemohlo cestovať? A kam by sme šli?, mysleli si mnohí a ako vrchol luxusu im stačila občasná dovolenka v Bulharsku či na Balatone.
Ale nechápem, čo na socializme vidia mladí. Množstvo z nich už obdobie spred roka 1989 nezažilo, možno maximálne v štádiu batoliat. Ale vďaka masmédiám, literatúre, spomienkam starších, vedia, ako socializmus vypadal. Vedia o obetiach totalitných štátov, o potieraní akéhokoľvek slobodného názoru, o cenzúre, o železnej opone. Vedia o gulagoch, o uránových baniach, o útlaku zo strany ŠTB. Napriek tomu idú demonštrovať - proti kapitalizmu, za komunizmus. Pripadá mi to ako prejav duševnej choroby.
Ako nelekár by som navrhoval pre mladých komunistov jednoduchú liečbu. Na ich najbližšej demonštrácii by proti nim mala zasiahnuť polícia. Za pomoci obuškov a vodných diel ich nahnať do antonov a odviezť do policajných ciel. Že máme slobodu zhromažďovania a prejavu? No a? Nech si vyskúšajú v praxi, za čo bojujú! Po zopár výsluchoch v štýle 50-rokov by si mladí komunisti užili súdny proces. Organizátori demonštrácie by dostali tresty smrti, ostatní dlhoročné väzenie v jáchymovských baniach.
Kruté? Ukážme sa ako demokrati a dajme im miernejšie tresty. Vyhadzov zo školy či z práce. Zákaz cestovať, zákaz počúvať západnú hudbu. Navlečme ich do tesilákov a dederónových košiel. A myslím, že rýchlo zabudnú na červené zástavy a Internacionálu.
