Problematika školských uniforiem sa v našej spoločnosti objavuje už dlhšiu dobu. Určité pokusy tu boli aj pred rokom 1989, ale obmedzovali sa na len na nosenie pionierskych rovnošiat počas významných sviatkov. Nikdy sme sa nedostali ďalej, ako napríklad v Sovietskom zväze, Maďarsku alebo v Číne, kde bolo nosenie uniforiem do škôl povinné a niekde aj ostalo.
V západných kultúrach boli školské uniformy znakom príslušnosti k určitej konkrétnej škole. Išlo najmä o elitársku záležitosť, ktorá sa spájala s prestížnymi súkromnými školami. Myšlienka stierania nerovností prostredníctvom uniforiem prišla neskôr a súvisela práve s rôznym socioekonomickým statusom žiakov. Kvôli tomu ich povinné nosenie na základných a stredných školách zaviedli predvlani v Poľsku. Uniformy sú bežné aj v Anglicku, Írsku, Japonsku či Austrálii.
V otázke zavedenia školských uniforiem je slovenská spoločnosť rozdelená. Rozdielne názory sú nielen medzi žiakmi, rodičmi, učiteľmi, ale zhodnúť sa nevedia ani odborníci. Psychologička Eva Farkašová takto pre denník SME obhajovala uniformy: „Učiteľ neraz musí v triede riešiť situácie, ktoré vznikajú práve z toho, že nie každé dieťa je oblečené a obuté v trendových veciach, ktoré v detskom kolektíve letia a takíto jedinci sa stávajú v kolektíve outsidermi, ktorí majú veľmi ťažkú pozíciu. Deti sa im môžu vysmievať, môžu mať k nim iný vzťah. Jednotné oblečenie by v takýchto situáciách mohlo pomôcť. Deti by v škole mali rovnakú štartovaciu čiaru." Jednotné školské oblečenie by podľa nej deťom mohlo prospieť aj v tom, že by sa ináč pozerali na svet a nielen cez materiálne hodnoty. Názor proti by sa dal zhrnúť do slov jedného z rodičov: „Uniformitu vôbec nemám rada, a tak myšlienku školských uniforiem zavrhujem. Stále mám zlý vnútorný pocit z modrých košieľ. Ostal mi od čias, keď sme mali pionierske rovnošaty. Jediný prínos vidím v tom, že deti by si nezávideli oblečenie a možno by sa zmazala časť rozdielov medzi nimi. Zdá sa mi to však málo v porovnaní s tým, že naše deti na tejto tradícii neodrástli, ťažko by sa s tým zmierovali. Moja dospievajúca dcéra by z toho mala určite traumu, lebo je vo veku, keď sa musí od všetkých odlišovať."
Socioekonomický status žiaka sa nosením uniformy nezmení. Akurát, že už nebude vidieť priepastné rozdiely medzi deťmi z chudobných a bohatých rodín. Žiaci a študenti sa nebudú môcť chváliť drahými značkovými teniskami, či odevmi. Na druhej strane budú existovať rozdiely medzi uniformami. Na prvý pohľad sa bude dať rozoznať uniforma ušitá na mieru a kúpená z druhej ruky či zdedená po súrodencovi. Existuje aj množstvo ďalších prvkov, ktoré budú deti odlišovať, ako sú napríklad šperky, mobilný telefón, kozmetika či MP3 prehrávač. V tejto súvislosti sa objavujú aj extrémne názory, ktoré by obmedzili akúkoľvek možnosť porovnávania. Teda zákaz nosenia mobilných telefónov do školy, či zákaz šperkov. To sa však zdá ako úplne nereálne, pretože aj ten najkonzervatívnejší rodič chce mať dieťa pod kontrolou a tak vyžaduje jeho dostupnosť prostredníctvom telefónu.
Zdá sa, že školské uniformy vyhovujú dvom skupinám rodičov. Prvou sú nemajetné rodiny, ktoré by vďaka uniformám mali odstránený problém s tým, čo si má ráno ich dieťa obliecť. Navyše môžu ušetriť na šatstve. Do školy totiž žiak či študent potrebuje dve uniformy, čím je vyriešená starosť o oblečenie počas podstatnej časti pracovného dňa. Druhou skupinou sú majetnejší rodičia, posielajúci svoje deti do prestížnych súkromných škôl, ktoré už školské uniformy zavedené majú. Paradoxné je, že dôvodom je najmä odlíšenie sa. Deti, chodiace do elitných vzdelávacích inštitúcií, majú podobný socioekonomický status, teda sa medzi sebou nemusia „vyťahovať". Na druhej strane príslušnosť ku škole pre nich znamená možnosť odlíšiť sa od vrstovníkov pri bežnom styku, napríklad pri ceste zo školy. Teda uniforma slúži na zvýraznenie ich postavenia v sociálnom rebríčku.
Dieťa však nežije vo vákuu, ktoré sa obmedzuje len na školu, ale vytvára si vzťahy so svojimi spolužiakmi. V menších mestách, kde každý každého pozná, uniforma nič nevyrieši, pretože socioekonomický status rodiny študenta je dobre známy. Možno v mnohomiliónovom Londýne je možné, že študenti vzájomne nič nevedia o rodinách svojich spolužiakov a netušia ani, v akej štvrti bývajú. Už aj lokalita bydliska môže odrážať sociálne a ekonomické postavenie rodiny a môže byť dôvodom posmechu, resp. šikanovania. Na Slovensku nie je podobný model predstaviteľný. V Slovenskej republike je totiž iba 136 miest a z nich len dve majú viac ako 200 tisíc obyvateľov. Základné školy sú lokálnou záležitosťou a dieťa ich navštevuje v závislosti od miesta bydliska. Dá sa teda s istotou tvrdiť, že deti a ich rodičia sa poznajú minimálne z videnia. V prípade menších sídiel si doslova vidia do kuchyne. Myslieť si, že by v takejto situácii uniformy pomohli zakryť socioekonomický status rodiny žiaka, je prinajmenšom naivné. Navyše, sociológovia Samuel Bowles a Herbert Gintis tvrdia, že všeobecná školská dochádzka neprispieva k prekonaniu ekonomickej nerovnosti: „moderné školy reprodukujú pocity bezmocnosti, ktoré mnohí jedinci pociťujú v iných sférach. Ideál rozvoja osobnosti, na ktorom je celá myšlienka vzdelania postavená, môže byť dosiahnutý len vtedy, keď budú ľudia môcť rozhodovať o podmienkach svojho vlastného života a rozvíjať svoje nadanie a schopnosti sebavyjadrenia. V súčasnom systéme školy „legitimizujú nerovnosť, obmedzujú rozvoj osobnosti na formy zlučiteľné s poslušnosťou voči autoritám a prispievajú k tomu, že sa mladí ľudia zmierujú so svojim osudom."
Mierne odlišná je situácia na stredných školách, kde už nerozhoduje lokalita školy, ale jej špecializácia. Pri voľbe strednej školy totiž žiaci a ich rodičia väčšinou vychádzajú z možného uplatnenia v profesijnom živote, resp. pokračovania v štúdiu na vysokej škole. Výber vzdelávacej inštitúcie tak už nebýva striktne ohraničený určitou lokalitou, aj keď väčšinou ide o školu v relatívne blízkej vzdialenosti od bydliska, aby sa dalo bez problémov cestovať na a z vyučovania. Systém internátnych škôl, dobre známy spred roku 1989, upadá. Školstvo je dlhodobo vo finančných problémoch a internáty boli pre školy neudržateľné. Takže v triedach sa momentálne stretávajú študenti, ktorí majú možnosť poznať sa buď zo základnej školy, alebo z miesta bydliska. Materiálne podmienky, v ktorých sa jednotlivé deti nachádzajú, sa tak dajú bez problémov zistiť, aj keby ich zakrývala školská uniforma.
Ak by sa politici pokúsili riešiť problém šikanovania kvôli ekonomickej nerovnosti zavedením školských uniforiem, išlo by len o veľmi chabý pokus. Významný liberálny mysliteľ Leonard Trelawny Hobhouse píše: „Pokus o formovanie charakteru donucovaním vedie k jeho zničeniu. Osobnosť sa nebuduje na tom, čo jej chýba, ale vyrastá z toho, čo je v nej obsiahnuté, a úlohou vonkajšieho poriadku nie je, aby tvoril, ale aby poskytoval najlepšie podmienky pre jeho vývoj. Na častú otázku, či možno ľudí urobiť lepšími prijatím zákona v parlamente, teda odpovedáme, že mravnosť je činom, alebo charakterom slobodnej bytosti, ale že možno vytvoriť také podmienky, v ktorých sa mravnosť bude rozvíjať, pričom jednou z dôležitých podmienok je odstránenie donucovania zo strany iných ľudí." Povinnosťou štátu je totiž zabezpečiť také podmienky, za ktorých sa môže samostatne rozvíjať myslenie aj charakter človeka.
Nezameniteľnú úlohu však zohráva rodina, ktorá má budovať charakter svojho člena. Len dieťa so sebaúctou a prirodzenou hrdosťou dokáže odolávať posmechu. A nie je pritom dôležité, či uniformu má, alebo nemá.
