Lipnicu si totiž už pred desiatkami rokov vybral ako svoje bydlisko aj Jaroslav Hašek. Kúpil si tu domček a podstatnú časť románu o Švejkovi napísal práve v ňom a v miestnej krčme, ktorá ešte stále funguje. Dokonca je pochovaný na lipnickom cintoríne. Takže verím, že aj jeho duch sa vznášal nad hradnou Underlikou a so zaľúbením sledoval, že ešte stále sú ľudia, ktorí sa dokážu zabávať pri kultúre, ktorá je na svetelné roky vzdialená mainstreamu, tlačenému do hláv ľudí zo všetkých strán.
Na tri dni sa do hradu v Lipnici zišli milovníci undergroundu, alebo lepšie povedané androši a androšky, aby si vychutnali nezávislú kultúru. Pretože underground nie je len hudba, ale aj literatúra, poézia či divadlo, bol festival poňatý ako prepojenie kultúrnych snáh a prelínanie žánrov. A samozrejme oslava slobody v intenciách motta Potulnej akadémie (o tej niekedy inokedy) - „...uprostred ľudského spoločenstva musí existovať slobodný priestor, v ktorom mlčia požiadavky uspokojovania potrieb a zabezpečovania existencie, priestor, kde nehrá rolu účelnosť a služobnosť praxe a pod ktorého ochranou môže bez prekážok prebiehať vyučovanie a učenie sa - a vôbec vládnuť starosť ‚o nič iného než o pravdu'."
Opísať hudobné štýly, ktoré zneli medzi stáročnými múrmi, je takmer nemožné. Underground totiž nepozná žiadne škatule a spájanie štýlov, zjavne aj navzájom si odporujúcich, nie je ničím výnimočným. Ale pre tých, ktorým škatule pomôžu, prezradím, že znel i folk i punk i hardcore. Program prebiehal na dvoch miestach - v hradnej sále a podzemí. Undreground v podzemí :-) Takže niekedy bolo potrebné presúvať sa medzi pódiami. Ako v každom správnom hrade, aj tu číhali rôzne nástrahy. Najmä v podobe výčapov. Kde sa človek zastavil a nepohol ďalej. Pivo neodmysliteľné patrí k festivalom a keď sa predáva za ľudovú cenu - dvanástka za 25 českých dukátov a jedenástka za 20 - je veľkým lákadlom. Viac menej sa mi však podarilo vidieť všetko, čo som vidieť chcel.
Fotiť sa mi v prítmí hradu príliš nedarilo, pokúsim sa teda sprostredkovať pár videí, resp. hudobných klipov, aby si každý mohol urobiť predstaviť, o čom to vlastne bolo. Niektoré kapely nie je možné nájsť ani na takých serveroch ako youtube, takže na popularitu asi úplne kašlú.
Skvelú zábavu predviedla punková kapela Stará dobrá ruční práce. Je zaujímavé, že hrajú už dobrých 20 rokov a na Slovensku sú prakticky neznámi. To sa však týka aj ostatných muzikantov a skupín. Takže Stará dobrá ruční práce
NEVIDIM - neskutočné zoskupenie. Ťažko povedať, či ešte ide o hudbu, alebo či už ide o hudbu. V každom prípade nezabudnuteľný zážitok.
Jiří Konvrzek - vždy som sa musel ísť presvedčiť k pódiu, že je tam sám. Pretože jeho hudba znie, akoby boli na pódiu dvaja - traja. Úžasný pesničkár. Kto ho nepozná, prichádza o veľa.
No a ešte Dáša Vokatá. Na hrade hrala s kapelou, ale tu je pesnička, ktorá podľa mňa patrí medzi jej najkrajšie.
Proste bolo tam toho požehnane. Ešte by som rád spomenul skvelý koncert Milana Erbena a kapely Slum, kapiel Umělá hmota, BBP, Špinavé spodní prádlo, Idiot Crusoe či Poco Loco. Nezabudnuteľnú literárnu sekciu a Magora, ktorý na festivale oslavoval 65. narodeniny. A samozrejme poďakovať im a aj tým, ktorých som nemenoval, za skvelý víkend. A za vedomie, že umenie sa ešte stále dá robiť aj pre zábavu a pre ľudí. No a aby som nezabudol - celé to spískali ľudia z brnenského združenia Christiania, najmä Fido a Erik Frič.
