Tí, keď ho uvideli, chytali sa za bruchá od smiechu. Všemožne sa ich snažil presvedčiť, no nič nezaberalo. Išli sa popučiť od smiechu. „Perfektné predstavenie", ...a tá pantomíma", „ten herecký zápal", nuž výborné číslo pre dedinčanov pokým nezhorel stan, ich úroda na poli a nakoniec celá dedina...
Pri všetkej úcte ku všetkým povolaniam, týmto chcem osloviť (snáď aj vyburcovať) učiteľov. Nechcem dnes nič vysvetľovať ani tým, čo ma posielajú manuálne pracovať a postaviť sa niekde za stroj. Viem, aká je to práca, manuálne pracovať viem, aj tak pracujem, môžem povedať, že už asi od jedenástich rokov a aj dnes. O úcte ku každej práci a jej potrebe učím deti v škole. Nikomu som ani nezakázal byť učiteľom, každý sa môže predsa rozhodnúť, čím chce byť. Moja cesta k učiteľstvu tiež nebola z tých jednoduchších. Dnes chcem teda osloviť tých mojich spolupútnikov v školstve, ktorí ešte nenabrali odvahu pripnúť si bledomodrú stužku, ktorí možno neveria, že niečo môžeme dosiahnuť. Áno, spomenúť peniaze pred druhými v dnešnej dobe je háklivá vec. Najmä, ak ich pýtate pre seba. Našlo sa už však vyše 30 000 takých, ktorí nám doprajú a vedia aj prečo. Nájdu sa aj takí, ktorí vám rovno povedia: „Čo by ste chceli?" „Ani ja nemám veľa" (= nebudeš mať ani ty), „máte kopu voľna..." a podobne. Keďže píšem „kolegom", nemusím tu obhajovať, prečo si zaslúžime viac. Naozaj nemusím? Z posledných dní nemám pocit, že by sme o tom boli presvedčení. Skúsme sa obzrieť, lebo „za našimi chrbtami horí naša dedina..."
