Návšteva čínskeho ministra zahraničia Wang I v Kábule a jej následné mediálne spracovanie v zdrojoch ako Xinhua či People’s Daily nie sú obyčajným spravodajstvom. Sú detailnou prípadovou štúdiou, ktorá odhaľuje, ako Peking používa informačný priestor ako nástroj moci – na legitimizáciu spojencov, delegitimizáciu rivalov a presadzovanie vlastnej vízie globálneho usporiadania.
Analýza textov si vyžaduje presunúť pozornosť z otázky „Čo sa stalo?“ na otázku „Aký príbeh je nám rozprávaný a prečo?“. Čínska diplomatická komunikácia je starostlivo kalibrovaná, kde každé slovo, citát a aj zamlčanie slúži vyššiemu strategickému cieľu. Ak sa na to pozrieme detailnejšie, odhaľujeme základné princípy, podľa ktorých sú udalosti prezentované.
Princíp „nezasahovania“ ako morálny štít a geopolitická zbraň
Základom celého naratívu je princíp „nezasahovania do vnútorných záležitostí“. Táto fráza, opakovaná ministrom zahraničným vecí ČĽR aj jeho afganskými partnermi, nie je len diplomatickou floskulou. Je to multifunkčný nástroj s tromi primárnymi cieľmi:
Legitimizácia partnera: Umožňuje Číne nadviazať plne funkčné vzťahy s vládou Talibanu a obísť tak celú debatu o jej medzinárodnom uznaní, ľudských právach či vnútropolitickom usporiadaní. Rešpektovaním „modelu vládnutia“ Peking de facto uznáva status quo.
Vytvorenie normatívneho kontrastu: Explicitne aj implicitne stavia čínsky rešpekt voči suverenite proti dvadsaťročnej vojenskej a politickej prítomnosti USA a Západu v Afganistane. Posolstvo je jasné: my prichádzame s rešpektom a spoluprácou tam, kde iní zlyhali s intervenciou.
Preventívna sebaobrana: Je to strategická investícia do budúcnosti. Ak Čína nezasahuje do vnútorných záležitostí Afganistanu, legitimizuje tým svoj postoj, že nikto nemá právo zasahovať do jej vlastných záležitostí – predovšetkým v Sin-ťiangu, Tibete alebo Hongkongu.
Spravodlivosť proti hegemónii
Naratív sa vyhýba akejkoľvek geopolitickej komplexnosti a prezentuje svet v ostrom, morálne nabitom kontraste. Afganský premiér podľa čínskych zdrojov opisuje Čínu ako „silu spravodlivosti vo svete“. Wang I tento obraz dopĺňa historickou exkurziou, v ktorej pripomína neúspešné pokusy „imperialistov, kolonialistov a hegemónov“ podrobiť si Afganistan. Toto čiernobiele rámcovanie efektívne zjednodušuje realitu do podoby zápasu medzi konštruktívnym, rešpektujúcim a mierumilovným prístupom Číny a deštruktívnou, arogantnou a neúspešnou politikou Západu. Je to naratív dokonale prispôsobený pre publikum v globálnom Juhu, ktoré má vlastné historické skúsenosti s kolonializmom a vníma čínsku ponuku, ako vítanú alternatívu.
Pragmatizmus pod plášťom „priateľstva“
Pod rétorickou vrstvou o „tisícročnom priateľstve“ sa nachádza chladne pragmatické jadro celej spolupráce. Wang I ho artikuluje s neskrývanou priamosťou: „Posilnenie bezpečnostnej spolupráce poskytne nevyhnutnú záruku pre hospodársku spoluprácu.“ Podstatou dohody je ekonomická podpora, investície a diplomatické krytie výmenou za potlačenie bezpečnostných hrozieb, ktoré sú pre Čínu kriticky dôležité. Konkrétne je menované Turkestánská islámská strana (ETIM) (pozn. Východoturkestanské islamské hnutie, predtým Islamské hnutie Východného Turkestánu, je militantná islamistická skupina spojená s al-Káidou, ktorá usiluje o nezávislosť Východného Turkestánu a konverziu Číňanov na islam.), čím Peking priamo politiku voči Afganistanu s primárnou domácou bezpečnostnou prioritou: stabilitou v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang. Afganská strana prísľubom boja proti týmto skupinám v podstate podpisuje bezpečnostný kontrakt, ktorý je nevyhnutnou podmienkou pre akúkoľvek hlbšiu ekonomickú spoluprácu.
Ako sa vynechávajú citlivé témy
To, čo v oficiálnych čínskych správach chýba, často vypovedá viac než to, čo je v nich uvedené. Texty vytvárajú akýsi „informačný filter“, ktorý vynecháva všetko, čo by mohlo narušiť starostlivo budovaný obraz. V správach nenájdete zmienky o:
systematickom porušovaní práv žien, najmä práva na vzdelanie a prácu,
represii voči etnickým a náboženským menšinám či politickým oponentom,
hroziacej humanitárnej kríze a nedostatku potravín.
Mlčanie nie je nedopatrením, ale súčasťou stratégie. Ide o jasné rozhodnutie, ktoré ukazuje, že celá komunikácia je podriadená politickým cieľom. Akékoľvek spomenutie týchto tém by nielen porušilo princíp „nezasahovania“, ale zároveň by skomplikovalo obraz Talibanu ako stabilného a zodpovedného partnera, ktorého Peking potrebuje pre svoje regionálne záujmy.