Túžbou každého mladého človeka je nájsť si priateľa, zaľúbiť sa, vydať sa či oženiť, založiť si rodinu a žiť v nej pokojne, v harmónii a radostiach. Rovnako tomu bolo i u pani Hermíny Janotovej z obce Mútne. Aj napriek tomu, že bola ťažká doba – obdobie 2 sv. vojny – vyhľadol si ju švárny mládenec. Vraví: „nebol od nás. Pochádzal z Mokrade. Bol vojakom u financov na Mútňanskej píle (financi bolo vojenské družstvo pohraničnej stráže). Vzali sme sa a presťahovali sme sa ku Detve, kde sa manžel pridal ku partizánom a tak vstúpil do boja. Narodili sa nám dve deti – chlapci. Nevypadalo to byť nič hrozné. No zrazu som sa zo dňa na deň stala vdovou. Naši chlapi partizáni boli ukrytí v lesoch a do dediny chodili len po zásoby potravín a navštíviť svoje rodiny. Tak tomu malo byť aj vtedy, keď ho chytili nemci. Celá partia partizánov sa mala zísť v dome matky jedného z nich. Aj sa tam zišli. Lenže nevedeli, že manželka jedného partizána, ktorý bol s nimi v oddiele, povedala nemcom, že vtedy budú tam v tom dome. Chlapi prišli z hôr hladní, pripravili sme pre nich čo-to pod zub. Poblízku som bola i ja, veď mi mal prísť chlap. Zrazu krik: „nemci idú!“ Rýchlo povstávali a dali sa na útek. No nie všetkým sa podarilo ujsť. Nemci lapili niektorých chlapov, medzi nimi aj toho môjho. S ním chytili i mňa. Zaviedli nás do jedného domu. Mňa samu zatvorili do jednej izby, jeho vzali do druhej. Tri hodiny som tam bola zavretá. Manžela iste museli mučiť. Nič som nevidela, len počula výkriky, údery a stony. Oni len po nemecky vraveli a ja som nevedela nemecký nič. Po tých dlhých hodinách čakania a strachu som počula otvoriť dvere a kroky ako vychádzajú. Manžel zaťukal na kľučku a povedal: „ z Bohom babuľka moja, už sa s tebou lúčim“. Vyviedli ho von. Okno v izbe nebolo, tak som cez kľúčovú dierku pozerala, čo s ním budú robiť. Bolo tam pozbíjané také pódium. Postavili ho na stolček, zavesili na krk lano a ... . V ten deň ich obesili piatych, medzi nimi aj jednu ženu. Potom prišli, odomkli a ukázali, že môžem ísť. Muž mal vtedy 27 rokov, ja 24 rokov. 20 km som išla sama peši domov, plakala, preklínala. Bola som hladná i smädná, nuž pila som vodu z potoka, čo tam tiekol. Deti za ten čas boli s mamou. Nevedeli čo sa so mnou robí, kde som, či ešte prídem. Obesení chlapi tam viseli pár dní, až potom sme ho pochovali, len do takej jednoduchej truhly. Dosky nik nehobľoval“.
Po týchto bolestných udalostiach sa pani Hermína spolu s deťmi a mamou presťahovali späť do Mútneho. Žili v biede. Chodila „po chalupách“ pýtať jedlo. Neskôr si postavili dom. Synovia sa jej rozišli po svete a keď prišli domov, vždy niečo doniesli. Raz jej kúpili kuchársku knihu. Naučila sa podľa nej variť. Potom chodila piecť po svadbách a hostinách, lebo ako vraví „nemal kto variť“. Štát je dával ako vdove po partizánovi podporu. Manžel odpočíva na cintoríne v Dolnej Strehovej. Bola pri jeho hrobe. Neskôr jej prišiel list, že by prišla tam, lebo mu chcú dať spraviť pomník. „Ale, kdeže ja už pôjdem?!“
Udalsti mi vyrozprávala vo veku 88,5 roka. Pani Hermína Janotová už odišla za svojim manželom do večnosti
