Prvá písomná zmienka o obci Čajkov je z roku 1276, keď patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku. Je to vinohradnícka obec, na južných svahoch blízkych Štiavnických vrchov má vinohrady s typickými vinohradníckymi domčekmi a pivnicami na víno. Dodnes sa tu zachoval svojrázny ženský kroj a nárečie.
Smerom k Pukancu je obec Devičany a tá je ešte staršia, podľa písomnej zmienky sa o nej vedelo už v roku 1075. V Devičanoch je chránený strom Devičianska oskoruša, 15 m vysoký a 200 rokov starý. Rastie kúsok za dedinou, nám sa ho nepodarilo nájsť, alebo presnejšie - nechcelo sa nám k nemu po poliach pešo...
Našim cieľom bol náučný chodník Čajkovské bralie, ktorý začína v dolnej časti Sovej doliny. Podľa popisu je to nenáročná trasa o dĺžke 5,5 km s prevýšením 220 m, so šiestimi zastávkami. Pravdupovediac, zo zastávok sme videli málo, hádam iba dve, lebo značenie chodníka nie je udržiavané. Z obce sa dá ísť autom k vinohradom (vpravo, k Sovej doline) a neďaleko kameňolomu je možné zaparkovať.
Od kameňolomu sa ide lesnou cestou s miernym stúpaním akoby rajom motýľov, ktorých je tu hádam najviac.
Motýli raj, sólové i skupinové poletovanie končí až vo vyšších polohách.
Zatiaľ nie je problém s orientáciou, ale po odbočení do stúpania, pomerne náročného, je to už so smerovaním horšie. Občas narazíme na osamelé skaly, ako predzvesť očakávania v cieli...
Od bodu zlomu do stúpania sme trochu blúdili, vyšli sme vyššie, ako sa malo, keď sme stratili všetky stopy chodníka, využili sme to na občerstvenie. Potom sme zostúpili trochu nižšie a opäť sme našli jednu z mála zelených značiek.
Nasledoval už iba záverečný výstup k skupine skál "Stredné bralie". Moje fotografické ambície sa tam naplnili a skončili. Všetko v znamení zelenej...
Usporiadanie živých i mŕtvych je tu "pralesné".
Na skaly padá dostatok svetla i vlhkosti, to zrejme vyhovuje zeleným machovým povrchom.
Skalné pukliny.
Problémy s protisvetlom...
Skupinová skalná stráž.
Pod skalami terén klesá strmo dolu.
Výhľad do hornej časti Sovej doliny.
"Podskalie..."
Aj stromy sa stávajú obeťou a potravou pre mach.
Stredné skálie, celkový pohľad zhora...
"Umelecký" detail...
Pokračovanie po trase chodníka bolo dosť nejasné, značenie zriedkavé a chodník nevychodený, tak padlo rozhodnutie vrátiť sa späť.
Napriek tomu, že sme neprešli celý okruh, boli sme s výletom spokojní. Mladá zmrzlinárka v Čajkove pri kostole povedala, že na skalách bola v čase, keď sa chodník otváral, ako dieťa a od tých čias sa zrejme na udržiavaní chodníka nič neurobilo. Dokonca na internetovej turistickej mape Slovenska tento náučný chodník nie je zakreslený.
Kostol sv. Mikuláša v Čajkove z roku 1775 - 1779 rokokový, zariadenie kostola zväčša barokové.
Tieto malé vinohradnícke obce usporadúvajú zaujímavé podujatia, ktoré by stáli za pozornosť, najmä v čase vinobrania. Ktovie, ako je to s vínom z tohto kraja v porovnaní s malokarpatským? Pýtam sa, lebo nie som odborník a víno je v mojom pohári naozaj výnimočné, čo je možno škoda, vraj v primeranom množstve je dokonca liekom...
