Grafické znázornenie je dosť zaujímavé, ukazuje na tú nerovnomernosť. Okrem niekoľko málo výnimiek sú to všetko obrazy z našich ciest: Slovensko, Španielsko, Francúzsko, Andorra, Česko, Nemecko a jedna spomienka na dávnejšiu návštevu Malty.
Začíname v Ľubochni. Ľubochňa je známa tým, že je tu Národný endokrinologický a diabetologický ústav s celoslovenskou pôsobnosťou. Je to nádherné miesto, mestečko v ústí najdlhšej doliny na Slovensku.
Jedného dňa sa nám zažiadalo odísť na koniec sveta. Ten sa nachádza v najjužnejšej časti Dunajských luhov. Orientačným bodom sú plavebné komory vodného diela v Gabčíkove. Odtiaľ je to už iba kúsok do originálnej prírody.
V blízkosti Nových Zámkov, na rieke Nitra sú vodopády. Znie to neuveriteľne a práve preto som to chcel vidieť na vlastné oči. Vodopády (kaskády) na severovýchodnom okraji mesta sú súčasťou chránenej prírodnej oblasti Zúgov na rieke Nitra.
Koncom januára sme mali namierené na zrúcaninu hradu Biely Kameň nad Neštichom. Neštich je časť mesta Svätý Jur, ležiaca pod hradom.
Vodné dielo Selice je malým krôčikom na ceste ku splavneniu Váhu. O jeho splavnení sa uvažovalo už v 30. rokoch minulého storočia. Vážske stupne sa začali stavať vodným stupňom Ladce v roku 1936. V 50. rokoch rástli priehrady na Váhu ako huby po daždi, až do roku 1963. Dodnes slúžia hlavne na výrobu elektriny.
V roku 2011 sa mali rušiť niektoré železničné trate, medzi nimi aj trať z Handlovej do Hornej Štubne. Chceli sme sa previezť vláčikom na tomto úseku, kým je ešte čas. Aspoň tak turisticky podporiť ľudí, ktorí toto spojenie potrebujú pre svoj každodenný život.
Turčianske Teplice patria medzi najstaršie kúpeľné mestá na Slovensku. Prvá písomná zmienka o tamojších teplých prameňoch pochádza z roku 1281, z čias kráľa Ladislava IV.
V Turčianskych Tepliciach sa v roku 1895 narodil významný slovenský maliar, grafik, ilustrátor a výtvarný pedagóg Mikuláš Galanda. Jeho rodný dom bol v roku 1979 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Galéria v tomto dome bola zriadená v roku 2002.
K spomienkam, ku ktorým je príjemné sa vracať, patrí aj Malta. Citadela je pevnosť vo Victórii, v hlavnom meste Goza a Gozo je súčasťou Maltskej republiky a je to jej druhý najväčší ostrov. Najbližšie k Malte je Sicília (100 km) a ostrov Lampedusa (približne 200 km). Z Tunisu je to asi 350 km a z Líbie 400 km.
Marec bol chudobnejší na moju blogovú aktivitu, asi to bolo dané tým, že to bol pre mňa pracovne dosť vyťažený mesiac. Dokonca som strávil celý týždeň pracovne v Bratislave. Tak vznikla moja prvá prechádzka mestom v roku 2011. V duchu zásady, všade chodiť s fotoaparátom vznikla pestrá zmes starej a novej Bratislavy.
Každý rok chodievame sledovať vtáčí raj, najčastejšie do Žitavského luhu na Gedrianske lúky, alebo k vodnej nádrži vo Vrábľoch. Po akcii na skrášlenie prírody sme sa boli pozrieť aj na Zoborskú lesostep. Nezbierali sme síce odpadky, ale ani sme nerozhadzovali.
Rovina je rovnako pekná a zaujímavá ako hory, ale má oproti horám jednu veľkú výhodu, aspoň zatiaľ sa tu neprechádzajú medvede. Dokonca ani v zime, tie ľadové. Na rovine človek dovidí ďaleko a to skresľuje odhad vzdialeností. Pri fotografovaní na rovine je dobré mať makro objektív alebo dosť dlhý teleobjektív. Z nedostatku iných horských príležitostí som sa v apríli vybral do polí. Stanovil som si smer: cieľová kopa hnoja.
Keďže nemám moderný aparát, ktorý by zapisoval geografickú polohu objektu, je môj foto-archív zatiaľ organizovaný len na základe dátumu a názvu lokality. O tom zopár informácií z oblasti GPS.
Zvykli sme si na Veľkú noc absolvovať nejakú turistickú trasu či výlet, lebo je to čas prebúdzania sa prírody. Vtedy je najkrajšia a preto je apríl najkrajším mesiacom. V tomto roku sme sa vybrali na skalnatý Benát. Vo výbere bolo aj Sitno a Štiavnické vrchy, ale vyhral to pre nás doteraz neznámy Benát.
Opäť v Bratislave, tento krát to bol fotografický „maratón“ - fotografovanie počas 4 hodín v okolí „bývalého“ PKO.
Ďalší článok bol o návratoch. Zaspomínal som si na Oravu a Liptov v roku 2004. V Liptove a na Orave je vždy dobre.
K ceste do Španielska a Francúzska nás inšpirovali príbehy z kníh Kate Mossovej o Kataroch. Do Girony sme leteli a odtiaľ do Barcelony a ku kláštoru Montserrat. V ďalších dňoch sme sa presunuli do južného Francúzska.
Vďaka fungujúcej navigácii GPS a presnému označeniu našich cieľov sme bez problémov našli všetky cesty a ciele. Kláštor Monastir de Montserrat je vzdialený z Barcelony len asi 50 km. Jeden deň na dva takéto ciele je dosť málo, ale taký sme mali nabitý itinerár.
Z Girone do Carcassonne sme odchádzali na druhý deň skoro ráno. Naše ciele sa každý deň nachádzali vo vzdialenosti 160 - 260 km. Pri presune do Francúzska sme prekonali 220 km a mali sme naplánované dve zastavenia na prehliadku múzea Salvatora Dalího vo Figueres a pevnosti "Chateau de Salses".
Chateau de Salses je pôvodne španielsky hrad, dnes však patrí do oblasti Plateau de Rousillon, ktorá je súčasťou Francúzska od roku 1659.
Sme opäť doma. Pri ceste do Martina, sme si v Banskej Bystrici zvolili dlhšiu, ale zato krajšiu trasu cez Harmanec. Aj preto, že sme tadiaľ už dávno nešli a lákala nás Harmanecká jaskyňa. Toto bola skvelá príležitosť na jej návštevu.
Opäť sa vraciame v spomienkach na francúzsku cestu. Po odchode zo "španielskeho" hradu "Chateau de Salses" vo Francúzsku sme obišli Narbonne po diaľnici, ktorá je následníkom rímskej cesty "Via Domitia" a "Via Aquitania" z roku 118 pred n.l. Narbonne bolo vtedy hlavným mestom rímskej provincie "Gallia Narbonensis". Našim cieľom však bola stredoveká pevnosť a mesto Carcassonne.
V nedeľu ráno sme sa vybrali z Carcassonne na púť do Lúrd. Pred nami bola cesta dlhá 260 km. Aby sme sa dostali do cieľa čím skôr, využili sme diaľničné spojenie cez Tulouse. Tou istou cestou sme sa k večeru vracali aj späť. Zväčša sme však volili rôzne trasy, aby sme trochu spoznali francúzsky vidiek a vedľajšie horské cesty.
Len tak akoby mimochodom sme si pozreli mesto Toulouse. Bola to len krátka zastávka pri ceste z Lúrd.
Andorra la Vella je hlavné mesto kniežatstva, ktoré patrí k najmenším štátom sveta. Je najvyššie položeným hlavným mestom v Európe, leží vo výške 1023 m nad morom v Pyrenejach na hraniciach medzi Francúzskom a Španielskom. Kniežatstvo Andorra žije z turizmu, ale vyrába sa tam aj nábytok a destiláty.
Na spiatočnej ceste z Andorry do Carcassonne sme vystúpili na katarský hrad Montségur. Stíhali sme len tak tak zaplatiť vstupné na hradby a v potu tváre i chrbta sa vyštverať hore. Montségur sme rozhodne chceli vidieť, lebo je to miesto, kde sa odohrala posledná víťazná bitka križiackych vojsk proti Katarom.
Pri spoznávaní južného Francúzska sme nemohli vynechať skalné mesto Rocamadour. Je to staré pútnické miesto pomenované podľa pustovníka Zacheusa ako milovníka skál (ROC amator), ktorý tam kedysi v skalách žil. Podľa legendy to bol súčasník Ježiša a manžel Veroniky, ktorá podala šatku Ježišovi pri jeho ceste na Golgotu.
V Albi sa oplatí stráviť viac času ako jedno odpoludnie. Tak to hlása turistický sprievodca, ale takých miest je na juhu Francúzska a nielen tam, veľa. Do Albi prišli cestou z Rocamadouru. Po cestách, ktoré majú ďaleko od majestátnosti diaľnic, zato však vedú krásnou horskou krajinou, kde sa dá vnímať aj príroda, nielen čiary na ceste.
Dovolenka podľa GPS bola obyčajnou rodinnou dovolenkou, ktorú sme pripravili s precíznosťou, akú umožňujú mapy Google a navigácia podľa GPS. Prvou fázou bola príprava trasy k hlavným bodom. Potom nasledovalo "technické" doladenie a doplnenie o ďalšie zastávky a miesta pre ubytovanie na trase. Tak muselo všetko dobre dopadnúť.
Kedysi sa hovorilo, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami (dnes je jej bežnou súčasťou). Toto úslovie som si prispôsobil tak, že spracovanie fotografií z dovolenky považujem za pokračovanie dovolenky inými prostriedkami. Tak som sa dodatočne poprechádzal aj kúpeľným mestečkom Luhačovice.
Zlínska ZOO má vo svojom názve aj podtitul „ZOO kontinentov“, lebo jej zvláštnosťou je rozdelenie areálu podľa kontinentov. Celkom tam žije 1163 zvierat, 211 druhov. Dokonca majú aj špeciálny skleník, v ktorom je vytvorené prostredie tropického pralesa.
V Kroměříži je veľa škôl, preto ho niekedy nazývajú Hanáckymi Aténami. Je to okresné mesto v Zlínskom kraji, na rieke Morava. Má necelých 30 tis. obyvateľov. Zaujímavé je, že v roku 1997 bolo vyhlásené za najkrajšie historické mesto Českej republiky. Fotogenické určite je.
Pokračujeme v turistickej dovolenke v severných Čechách. Za prvé východisko sme si zvolili Teplice nad Metují, neďaleko vstupu do Teplických skál. Penzion Skály a jeho starostlivý majiteľ nám poskytli príjemné ubytovanie v novej budove.
Všade dobre, ale v Bratislave najlepšie? Bratislava je stále zaujímavá svojou architektúrou i kultúrou, ale i ľuďmi. Vždy tam nájdem niečo nové, čo ma zaujme. Napríklad, už dlhší čas som chcel vidieť a počuť nový organ v katedrále sv. Martina. Už vyše roka je živý a ja som ho počul a videl až teraz. Tá príležitosť však stála za to.
Veru tak to je. Záleží len na tom, kam sa vyberiete. Zaujali ma konvergencie a myslím tým Festival komornej hudby, ale aj všeličo iné. Hudba je zvláštny fenomén, dokážeme ju vnímať celým telom, vie spustiť naše rezonancie a napĺňa nás príjemnými pocitmi.
Cieľom našej cesty na východ Slovenska bol Prešov, ale všímali sme si aj veci okolo cesty. Nešlo o „pravé“ putovanie v zmysle náboženskom, ale len o cestovanie spôsobom turistickým. Najväčšiu časť našej cesty sme absolvovali v aute, ale dostali trochu zabrať aj nohy pri výstupe na hrad Šariš.
V závere letnej sezóny opäť spomínam na letné cesty. Náhodu som našiel na svojom facebooku odkaz na zaujímavé video so šansonierkou Zaz a to ma priviedlo späť do príjemného prostredia Saint Remy de Provence. Práve tam sme počas obeda zažili inú šansonierku.
Vždy keď sa blížime k Dolným Orešanom, spustí sa mi v hlave pieseň o "Orešanském kostelíčku". Horšie je, že pri ceste do Horných Orešian ma žiadna pieseň nenapadá. Hádam by to mohla byť nejaká nová, čo ešte neexistuje, hoci aj o Orešanském kláštore. Tak sme teda išli do Horných Orešian bez pesničky.
Každý vstup na územie Bratislavy mi prináša niečo nové. Veď som to už raz povedal. Niekedy aj nové, prekvapivé uhly pohľadov. Stačí len chodiť s otvorenými očami a s pripraveným fotoaparátom. Netreba myslieť na žabomyšie vojny, či sú lepší originálni Bratislaváci, alebo tí, čo z nej spravili veľkomesto. Ja to mesto mám rád, lebo sa spája aj s malým kúskom mojej mladosti.
Tweety sa zvyčajne posielajú na Twitter a majú maximálne 140 znakov. Je to také krátke čviriknutie o aktualitách. Ja som si v jednom článku "twítol" fotograficky. Ak by som "tweet" jednoducho transformoval na fotografie, tak by to bolo maximálne 140 záberov. To je veľa, to by nešlo...
Humanita je ľudskosť. Humánne je to, čo je ľudské, nenásilné, bezbolestné. Napriek tomu, že sa dotýka ľudí, môže a mala by sa prejavovať aj vo vzťahu k zvieratám a k prírode. Detská farma Humanita v Kráľovej nad Váhom bola zriadená v roku 1995 za účelom rozvoja sociálnych služieb, zachovania prírodných, duchovných a kultúrnych hodnôt, na ochranu a podporu zdravia a vzdelávania.
Neďaleko od českých hraníc je polmiliónové mesto Drážďany. Pre mňa sú Drážďany zaujímavé tým, že raz som tam už bol, niekedy v 80-tich rokoch minulého storočia. Z Českého Švajčiarska je to na skok, tak preto sme toto mesto nemohli vynechať zo svojich plánov na Českú“ dovolenkovú cestu. Bolo to v lete, ale dojmy sú stále živé.
Jeseň v roku 2011 bola prekvapila tým, že prišla nebadane. Dlho nebolo jasné, či už je alebo ešte nie je. Potom zrazu bola, ale ako keby preskočila to obdobie prefarbovania listov. Zrazu sú dolu a ja nemám zachytenú jej jesennú paletu.
Dopracoval som sa k decembru. Je to čas, ktorý nie je veľmi vhodný na cestovanie. Najlepšie je sedieť doma v teple a využiť len blízke okolie na krátku, ale intenzívnu kondičnú chôdzu. Aj príťažlivých fotografických námetov je vonku (na rovine) menej. Napriek tomu občas cestujem. Nie síce prstom na mape, ale ukazovátkom myši vo svojom fotoarchíve.
Taký bol môj blogový rok 2011. Nie je to samozrejme všetko, nie z cestovných spomienok som si ušetril aj na tento už neslávne slávny koncový rok 2012.
Keď sa bilancuje, zvyčajne sa tvoria aj nové plány. Aký teda bude môj 2012? Ktohovie, ale nejaký základný plán a orientačný bod smerovania by tu bol.
Ešte kým príde "Mayský koniec sveta", chcel by som navštíviť ďaleký východ. Presnejšie, osadu Osadné na okraji Poloninského pralesa, v krajine vlkov vo vlčej rezevácii Čergov. Tam kde sa odohráva dej filmu "Osadné" a kde sídli ochranca vlkov, lesov a prírody ako takej (vrátane ľudí), bloger Juraj Lukáč.
