Najprv som presvedčil manželku, že musíme ísť do dedinky Vinohrady nad Váhom. Ani sa nepýtala prečo (už takéto situácie pozná).
Išli sme autom od Serede, orientácia podľa mapy nás doviedla do stredu dediny, tam sme oslovili mladú ženu a tá nás upozornila, že prievoz je len pre ľudí, autá nepreváža a poradila nám miesto na zaparkovanie. Z parkoviska sme vošli priamo na lesný chodník, ktorý klesal dolu k Váhu.
Boli sme unesení krásou prostredia, prechádzali sme cez pole, lesom, lúkami a lesnou cestou. Možno práve pre skorú jar bolo všetko sviežo mladé.
Tabuľka na začiatku chodníka udávala, že prievoz je vzdialený 1,5 km, ale náš odhad je 2,5 km. To nám však vôbec nevadilo, v tom nádhernom prostredí.
Chodievame často popri Váhu v okolí Šale, od vodnej nádrže Kráľová až po Vlčany, ale toto okolie vo Vinohradoch nám pripadalo krajšie (nové, nepoznané).
Nakoniec sa pred nami ukázal drevený domček na stračích nôžkach (na koloch), okolo ktorého pobehovali sliepky, pes, kozy, kozliatka a jeden cap.
Na pozadí sme mohli vidieť na vlastné oči - čarokrásny Váh, v zúženom profile valiaci sa veľkou rýchlosťou a oproti malá zátoka so spenenou vodou.
S prievozníkom sme sa dohodli na prevoze tam a späť. Keď som mu povedal, že vieme o ňom z internetu, hneď sa priznal, že naozaj to je on, bývalý starosta vo Vinohradoch n/Váhom, pán František Škorík, ktorému vraj v dedine hovoria Robinson (viac o jeho príbehu sa dozviete na súvisiacich linkách).
Urobil som si ešte niekoľko záberov pre dokumentáciu a nasadli sme do prievozníckej lodičky. Starosta – prievozník šikovne odtlačil čln od brehu a už nás prúd unášal na druhú stranu rieky. Tam musel opäť asistovať pri bezpečnom pristátí.
Na druhej strane Váhu sú Šúrovce, najbližšie je Varov Šúr, s kostolíkom zasväteným svätému Jozefovi, ktorý bude mať teraz niekedy sviatok. Prezradili nám to ženy upratujúce kostolík, ktorý postavili na pamiatku dávnej tragédie, pri ktorej zahynulo vo vlnách Váhu 30 ľudí. „Buďte k smrti hotoví“ – hlása nápis nad vchodom do kostola.
O tragédii nám rozprával aj pán Škorík. Ľudia zo Šúroviec vraj išli do Vinohradov na omšu. Naskákali do člna šesťdesiati a nedali si povedať, že čln je preťažený, lebo bol stavaný na prevoz 30 ľudí. Prievoznícky čln vtedy nebol pripevnený na lane, plával šikmo k druhému brehu pomocou pádlovania. Keď sa uprostred rieky prevrátil, tridsať z nich sa utopilo, lebo nevedeli plávať. Aj taký býval Váh.
V Antike bola Styx desivou riekou, obtekajúcou ríšu mŕtvych, hranicou podsvetia. Plaviť sa po nej mohol len Charón, prievozník duší zomrelých a platilo sa obolom. Na starú báj sme si spomenuli, keď nám túto príhodu rozprával. My sme zaplatili za prevoz, ale nie obolom, preto sme sa cez našu bájnu rieku Váh vrátili späť - náš prievozník nebol Charón, ale Robinson a rieka nebola Styx, ale Váh.
