Poverčiví ľudia by možno stretnutie s čiernou mačkou pokladali za nešťastie, ja som sa potešil. Čierna mačka sa dosť ťažko fotografuje, ale vyberať som si nemohol. Nastupuje na scénu.
Zdalo sa, že je prítulná, aj keď sme boli v extraviláne obce, chovala sa ako mačka domáca a ešte k tomu dobre vychovaná.
Namiesto pozdravu zažmurkala a ukázala svoj biely podbradník. Proste, krásavica...
Neviem, ako sa volá, tak ju budem volať Micka. Micka chvíľu postála, zapózovala s otvorenými kukadlami.
O chvíľu jej pozornosť čosi zaujalo. Nevyzerá, že by hladovala, ale taká malá myška by iste dobre padla pred domácou večerou. Mal som pravdu, dravec sa nezaprie, odchádza na lov.
Naozaj odchádza, kýva mi labkou a už ukazuje len svoje čierne pozadie.
Tento príbeh sa skutočne stal na prechádzke prírodou.
Príroda môže mať rôzne podoby, môže to byť aj rovina ako dlaň, pokosené polia, oráčina, či zasiate oziminy. Aj na rovine sa nájde občas inšpirácia, vhodné objekty pre umenie. Keby sa tým poľom prechádzal Vincent, možno by namaľoval ďalší slávny obraz s názvom: Zátišie po bitke s tekvicami...
Nemôžem za to, že tento kvietok vyzerá ako zvädnutý čínsky dáždnik, priznám sa, že neviem ako sa volá, ale tak sa odlišoval od svojho okolia, že som neodolal.
Deň sa končí, slnko zapadá, pre ďalší nádherný deň na planéte Zem.
