Ako také labutie jazero, ale to sa odohráva zväčša na javisku. Dnešným labutiam stačí aj malá mláka na poli, aby si tam našli niečo do zobáka. Videl som takú nádhernú skupinku cestou do práce a zastrájal som sa, že cestou z práce si ich odfotím. Nevyšlo mi to, mláka medzitým zamrzla a labute odleteli do teplých krajín. Alebo niekde inde.
Ak toto stihnem dopísať za polhodinu, budem si môcť povedať, že ešte je nedeľa a bulvárne poetický názov tohto článku bude mať svoje opodstatnenie. Tak idem na to, bez ohľadu na preklepy a gramatické chyby. V poslednom období sa mi množia, len neviem, či som na vine ja, editor, alebo stará klávesnica. Hej, bude to klávesnica, ja som v tom nevinne.
Vtáčia poézia začína vo vtáčom raji, teda na Gedrianskych lúkach.
Lúky a polia v tejto časti sú ponechané napospas záplavám, k nemalej radosti a prospechu všetkých vtákov a sem tam sa nájde ondatra.
Husi, kačky, lysky, labute a ešte neviem aké vodné vtáky začínajú cítiť príchod jari, aj keď dnešný mráz skôr pripomína december. Vtáčí živel je vzduch, voda, ale i mokrá zem.
Niekoľko kŕdľov sa ocitlo naraz vo vzduchu, leteli rôznymi smermi žiadna zrážka.
Kŕdeľ v momente zoskupenia "ryba".
Správna husia jednotka.
Vtáci vedia písať po oblohe. Toto je dlhý verš.
Pokus o pozdrav, napodobnením ľudskej tváre. Zamýšľam sa, keby na svete odrazu neboli ľudia, všimli by si to vtáci?
Oblet slnečných lúčov.
Lietanie podľa vtáčieho letového poriadku.
Sledujte letecké manévre, vtáčí letecký deň...
Zostava "diamant".
Nálet strmhlav.
Návrat na letisko...
Je 23:45, klávesnica stále vynecháva. Veští to jej zánik... Niekedy nabudúce.
