Na kvalitu fotografie sa pozerám po svojom, lebo kráčam svojou cestou. Fotografia ma zaujala už v mladosti. Práca s negatívom a vyvolávanie fotiek v tmavej komore bola neskôr mojim, takmer každodenným chlebíčkom. Ak nie chlebom, tak aspoň občas nejakým koláčom...
Nikdy som sa neprepracoval medzi fotografickú elitu tých čias, aj keď v okresnej mierke som to dotiahol až na súťaž s najlepšími. Bolo to zaujímavé, hlavne pre možnosť porovnávania. V tom čase bez internetu nebolo veľa príležitostí na konfrontáciu, okrem súťaží a výstav, ak nepočítame odborný časopis.
Najväčším prínosom z hľadiska kompozície bolo pre mňa stretnutie s Ladislavom Noelom pri hodnotení súťažných fotografíí okresnej súťaže v Galante. Komentoval každú jednu fotografiu a často jednoduchými pomôckami naznačil výrez, ktorý by fotografiu esteticky povýšil.
Éra veľkých súťaží tým pre mňa prakticky skončila, venoval som sa v tom čase hlavne rodinnej fotografii. Rád som fotil deti pre ich spontánnosť, často ma pozývali na rôzne rodinné detské oslavy. Z tých fotografií som mal radosť, lebo mojim prístupom bolo, deti nerežírovať. Mal som doma zariadenú tmavú komoru a pracoval som zvyčajne expresne, často dlho do noci.
Neskôr som sa dal nahovoriť na vedenie fotokrúžku základnej školy na našom sídlisku. Aj to boli zaujímavé roky, bola to dosť veľká záťaž popri zamestnaní, ale našli sa aj chvíle, ktoré boli odmenou, keď deti prišli s nafotenými scénami, ktoré som im mohol aj závidieť.
Aby som to zhrnul, niečo som si pri fotografovaní odskákal, teraz je čas s digitálnou fotografiou sa trochu pohrať... Netrápi ma, ak mi niekto vytkne zrno, či i né technické nedostatky, ak je to kompenzované istou výpoveďou, obsahom. Pri hodnotení fotografie netrvám na dokonalosti "pravopisu".
Kvalitu mojich fotografií vnímam cez ich atmosféru, prípadne výpoveď v konfrontácii s mojimi spomienkami na reálne motívy a objekty, ktoré ma inšpirovali práve k tomu záberu. V teréne sa spolieham na fotoaparát, ale prispôsobujem si jeho nastavenie danej scéne. Komponujem už pri pohľade na objekty, robím toľko záberov z rôznych uhlov, koľko sa mi zdá užitočné.
Kedysi, ak profesionál nafotil na film 200 záberov z jedného motívu a z toho v labáku vybral 10, bol úspešný. Dnes si to môže dovoliť každý amatér. Problém nastane vtedy, ak následne publikuje sériu takých fotografií, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu a máločo vyjadrujú, lebo mu je ľúto tie duplicitné a zlé vyhodiť. Často máme ku svojim fotkám vzťah ako ku vlastným deťom, mali by sme byť k nim (k vlastným fotkám) prísnejší...
Nevidím teda problém v dostupnosti a v kvalitách digitálnej techniky a technológie, rozhodne je príjemnejšie pracovať s fotošopom ako v tmavej komore. Problém nastáva pri nerozmyslenom publikovaní. Ani ja som dnes neodolal (keďže mám zimnú uhorkovú sezónu) dávam sem fotografie, ktoré sú mi "iba" niečím blízke, ale možno vám veľa nepovedia. Je to zmes, nijako zvláštne nekomponovaná, fotografie sú vyberané len na základe mojich sympatií...
Náš pouličný drozd (beriem ich už ako sídliskové sliepky) sa nebojí.
Susedova mačka čaká na naše grilované špeciality.
Osie hniezdo, ktoré som fotil pravidelne od jeho objavenia až po odchov osích mláďat. Strážkyne boli vždy v strehu, ale vyšlo nám to obojstranne.
Najlákavejší jarný motív.
Jeseň je vraj najkrajším ročným obdobím a krkavce sú symbolom nastávajúcej zimy.
Leto mám najradšej v horách. Netypická scéna zo Západných Tatier.
Horolezecký výkon z dolnej Kalamárky.
Horolezecký výkon z hornej Kalamárky.
Kto by poznal, že je to v kláštore Bzovík...?
Jeseň keď je, tak je aj na kapote auta.
Môj ručný a nožný dopravný prostriedok s jesennou výzdobou...
---
