Stačí však pootvoriť okno a vlahý májový vzduch s teplotou okolo 17 °C láka von, do prírody. Mokré listy stromov ovísajú čisto umyté a plné nádeje. Balím fotoaparát a o chvíľu som vonku na daždi.
V kalužiach na ceste dažďové kvapky súťažia, ktorá vyššie vyskočí a kreslia svoje dočasné kruhy. Vymedzujú si svoj podenkový životný priestor.
Na hrádzi nie som sám. Sú so mnou vlčie maky a náhodný okoloidúci s dáždnikom. Odborníci hovoria, že fotiť vlčie maky je klíšé, ako na Veľkú noc fotiť vajíčka a zajačikov. Čo s tým, keď každý rok príde ich čas a posypú svojou červeňou lúky...
Púpavy už svojich poslov poslali do sveta. Ostali len tie, ktoré sa nevedeli odtrhnúť od rodnej kolísky. Za to musia znášať váhu kvapiek a už nikdy nevyletia.
Vlčí mak – stvorený pre slnečný svit skláňa hlavu aby chránil svoju včeliu potravu. Preto na mojich záberoch nie je pohľad do ich vnútra. Dnes mi prístup neumožnili.
Tak fotím len tú nenapodobiteľnú červeň a kvapky destilovanej vody na pichľavých stonkách. A v každej kvapke kus oblohy.
Vlčie maky, to sú tie kvety čo rastú pri cestách ako tráva, čo časom a prachom zapadá.
Sú fatamorgánou ďalekých ciest, chvíľou krás a láska, ktorú v sebe skrývajú, je s diaľkou spojená keď im hlavy visia z našich váz.
