Patrí to už k mojej tradícii, že do čakárne u lekára si prinášam noviny, tentokrát som sa rozhodol pre SME a neoľutoval som (čítať papierové noviny je pre mňa nevšedný zážitok). Z čakárne si vždy odnášam zopár postrehov, zážitkov a niekedy aj malý príbeh.
V dnešných novinách ma zaujal Alexander Balogh rozhovorom s Milanom Lasicom, ktorému "Z redakcie už ani nezavolajú..."
O kultivovanosti Lasicovho vyjadrovania niet pochýb, preto ma potešilo, že v niektorých jeho odpovediach som našiel akúsi podobnosť s mojim prístupom k písaniu... Nehovorím o výsledku, v tom pochopiteľne nemôžem mieriť tak vysoko, aj keď sme vlastne život prežili v rovnakej dobe a humor Lasicu a Satinského som si obľúbil od vzniku tejto dvojice.
Milan Lasica v článku hovorí, že nemá dobré skúsenosti s nalinkovaním textu vopred, lebo keď začne písať, môže sa stať celkom prirodzene, že sa odchýli od pôvodnej predstavy, preto by sa tomu nemal brániť, je to hodnotnejšie ako vopred nalinkovaný plán... (podobnosť je jasná aj tu - chcel som písať o inom :).
Najviac sa mi páči Lasicova veta: "Najdôležitejšie je vymyslieť prvú vetu". Je to priam geniálna myšlienka. Na prvú vetu si odteraz budem dávať veľký pozor, potom na druhú, ale aj na poslednú... Je mi sympatické, že má radšej humor ako satiru, aj keď si myslím, že dobrý humor a dobrá satira majú k sebe dosť blízko...
V čakárni sa dnes neodohrala nijaká dráma, jedinou výraznou postavou bola dáma v čiernom - vysoká, štíhla krásavica, ale o tom radšej inokedy... Až za dverami ambulancie som sa dozvedel, že už nemám lekárku, ale lekára... Moja milá pani doktorka odišla, predpokladám, že na lepšie... Nuž čo, je koniec syndrómu bieleho plášťa.
